Balážova poetika je v istom zmysle rozvíjaním básnických výdobytkov, ktoré do slovenskej poézie vniesli Osamelí bežci. Zdanlivo abstraktné prostredie básne, neepická štruktúra, odkazy na kultúrne, biblické či filozofické reálie. Miestami akoby torzovitá výpoveď evokuje prerušovaný myšlienkový prúd súčasného človeka, jeho neustále atakovanie moderným svetom, ktorý je zahltený elektronickými médiami, komunikačným šumom, reklamou. (...) Azylom pre cítiaceho človeka ostáva vnútorný svet, často redukovaný na pesimistické vízie budúcnosti.
Maroš M. Bančej
Ireney Baláž je vskutku originálny v spôsobe nastoľovania básnickej neodkladnosti, ale i v nesmiernej úspornosti, prostredníctvom ktorej sa táto neodkladnosť prezentuje. Básnik je očividne meditatívnejší ako mnoho jeho kolegov, ktorí sa za meditatívcov programovo prihlasujú. Jeho meditatívnosť sa však inšpiruje konkrétnymi nálezmi v skutočnej tme skepsy, jeho otázky sú rovnako presné ako jeho nenájdené odpovede, jeho obrazy, zriedkakedy presahujúce dve slová (podmet, prísudok), sú tak transparentne hmatateľné, že čitateľovi neostáva nič iné, len im uveriť a odpichnúť sa od nich k vlastným hľadaniam. A v tom je vlastne zmysel Balážových veršov: intímne komunikovať prostredníctvom ľahko zbadateľných vecí a v tichom očarení sa diviť, čo všetko sa dá vidieť, aj keď je úplná tma.
Alexander Halvoník
Poézia I. Baláža je lyrickou spoveďou o hľadaní pevného miesta v sebe i mimo seba. Jeho krédom je Archimedov bod bytia v čase i priestore, neustále pulzovanie na hrane dočasnosti.
Viktor S. Maťuga
Baláža s autormi narodenými v 40. rokoch minulého storočia spája v istých bodoch spoločná životná skúsenosť a priraďuje sa k nim aj typom básnického videnia i podania. Vychádza totiž z presvedčenia, že poézia je spôsob poznávania a osvojovania si sveta nielen pre jej tvorcu, ale aj pre čitateľa, preto sa neuchyľuje k dajakým textovým hrám (ich svedkami sa často stávame pri čítaní veršov najmladších básnikov), ale usiluje sa prostredníctvom verša, obrazného jazyka vysloviť myšlienku, sprostredkovať čosi zo svojho „vnútorného bytia“, intimity, citového a pocitového prežívania. Povedzme to ešte aj takto (hoci sa vystavíme riziku, že to môže vyznieť pateticky): Baláž chápe funkciu poézie tak, že má prinášať isté posolstvo.
Igor Hochel
