Na prechádzke do manželského pekla

Iris Kopcsayová je skúsenou novinárkou a scenáristkou, spolupracovala s českým pretýždenníkom Týden, pripravovala viaceré relácie pre Slovenskú televíziu, ako publicistka písala pre mnohé známe printové médiá. Román Bez lásky s podtitulom Ženský román pre silné nátury je jej literárnym debutom. Napriek statusu prvotiny treba hneď na začiatku podotknúť, že ide o vyzreté a kompaktné dielo. Istotne je to vplyvom zažitých a odpozorovaných udalostí, Kopcsayová nie je naivná, ani zasnená dvadsiatnička. Rovnako je vybrúsená aj štylistická rovina knihy, a  to i vzhľadom na jej pomerne odvážny, vyše tristostranový rozsah.

Názov románu jasne naznačuje záujem o ženský svet, vďaka čomu by sa azda ktosi neznalý mohol domnievať, že bude mať do činenia s do červena ladenou knižnicou. Opak je pravdou. V románe síce láska nebasentuje, avšak omnoho zásadnejší je pohľad na ňu skrz dennodenné reálie, rutinu a prostredie, ktoré ju definuje. Kopcsayová vkročila do citlivého údolia plného ženskej túžby, strádania, hľadania, ilúzií a dezilúzií. Jej hlavnou hrdinkou je bezmenná žena a nie je to ani žena s veľkým začiatočným písmenom. Nepatrí jej svet, nenadýchla sa žiadnej z vševediacich múdrostí života, akosi prirodzene a bez prípravy sa ocitla v zrelom veku, v ktorom sa možno naraz obzrieť vzad i vpred. Lenže jej pohľad je zahmlený. Zakalilo ho ustrnutie v rigidnom tempe života, nenaplnené predstavy o sebe samej a najmä manželstvo, z ktorého sa vytratila túžba spoznávať jeden druhého: „Na fotkách vidno celý ich život. Ako sa zoznámili, zobrali sa. Na fotkách je žena v bielych šatách a muž v obleku. A pri žene s bábätkom na rukách je ich verný psík. Potom žena na fotkách kočíkuje. Potom chodia s kamarátmi a ich deťmi na výlety. Dnes sú už všetci rozvedení. A potom sú Vianoce, Vianoce s rodičmi, jedny, druhé, tretie.“ (s. 121).

Je ťažké definovať nosnú tému Kopcsayovej prózy. Z istého hľadiska ide neopochybne o silnú generačnú výpoveď mnohých súčasných štyridsiatničiek a päťdesiatničiek – sú to zrelé, balansujúce ženy, ktoré majú prirodzenú potrebu žať úrodu svojich predošlých rozhodnutí, a predsa sa ocitajú v bode, ktorý skôr ako bezpečný prístav pripromína rozbitú loď na plavbe ktoviekam. V ženinom živote spôsobila trhlinu manželova nevera. Dlhoročný tichý súhlas s jeho ľahtikárskou povahou bol len vytesnením skutočného odcudzenia, ktoré ako vírus deštruovalo všetky základné princípy vzťahu. Muž ako archetyp manžela s krízou stredného veku, žena ako symbol udupanej, takmer roboticky pracujúcej existencie, ktorá zabudla na možnosť vzoprieť sa. Spája ich zvyk, deti, alebo sa predsa kdesi v útrobách zachytil posledný výhonok čistého citu? Autorka na danú dilemu neodpovedá, predkladá vcelku bežný scenár vnútorného rozkladu manželstva, ktorý neprichádza zo dňa na deň, ale nezadržiteľne kvasí ukrytý v dennodenných pokynoch typu „Vynes kôš, vyzdvihni deti, kúp rožky.“ Otázka, na ktorú si nevie odpovedať ani žena, znie, či premeškala medzník, z ktorého bola možná cesta späť, alebo bola daná kataklizma nevyhnutným javom. Keď hlavná postava odhalí milenecký vzťah manžela s istou Luciou, na jej prekvapenie muž reaguje pokojne a odťažito. Vyzýva na nový model manželstva – slobodného a polygamného, veď na tom predsa nie je nič amorálne, „upustiť uzdu svojim prirodzeným pudom“. Lenže žena sa v danej konštelácii čoraz viac dusí. Jej vnútorný rozvrat začína in medias res – kapitolou s názvom Koniec. Nasleduje epizóda Intermezzo a následne sa život ako-tak usporadúva v časti Začiatok a v záverečnom Epilógu. Komplexnejší profil hlavnej postavy sprostredkovávajú jej myšlienky, dejové slučky, ale aj retrospektívne časti, ktoré modelujú jej staršie Ja. Hrdinku vykresľujú ako intelektuálne založenú osobnosť, ktorá mala hlboký vzťah k literatúre a artovému filmu – túžila stať sa disidentkou, no nakoniec vyštudovala právo a venovala sa publicistike. Novinárstvo sa v nej však nezakorenilo tak, ako by chcela, a to najmä  pre obsahovo plytké témy, ktoré bola z finančných dôvodov nútená spracovávať v bulvárnych a lifestylových časopisoch. Po celý čas manželstva sa žena javí ako verná partnerka, schopná za každých okolností chrániť a zachraňovať topiaci sa vzťah. Až jeho definitívne ukončenie naštartuje proces jej sebauvedomovania, prácneho dolovania zaprášených artefaktov strateného sebavedomia: „Žena bola mužovi celé roky verná. Ťažko povedať prečo. Veď neverila v Boha, alebo si aspoň myslela, že neverí, nemala sa teda prečo obávať božieho trestu. Mohla byť verná aj preto, že muža milovala, alebo preto, že si ctila morálku. Mohla byť verná aj preto, že nebola dosť odvážna alebo z nedostatku príležitostí. Možno bola len nešikovná a nevedela, ako iných mužov zviesť.“ (s. 196)

Pre Iris Kopcsayovú je rovnako ako dejová línia a ponor do mysle hlavnej postavy dôležité prostredie, ktoré obe zložky determinuje. Román Bez lásky je do veľkej miery vizuálny, obrazotvornosť podmieňujú určenia bratislavských miest, ale aj opisy fragmentov mestského a domáceho života. Katarzia hlavnej hrdinky prichádza skrz symboliku predaného domu, pričom jeho opustenie sa stáva predzvesťou nových začiatkov. Ide teda o relatívne šťastnú dohru, ktorú však nesprevádza nijaký happy end. Kniha je do istej miery minimalistická, autorka nefabuluje, ani sa nestráca vo vágnom, bezmyšlienkovitom literárnom klišé. Jej debutová próza je preto silným zrkadlom. Odrážajú sa v nej tváre mnohých žien – mnohých tápajúcich, hľadajúcich osobností, ktorých odvaha dennodenne naráža na príboj rutiny a zažitých noriem.

Diana Mašlejová, In: Glosolália č. 4/2016

... Viac ako vzťah dvoch ľudí totiž v románe vnímam výpoveď intelektuálky (intelektuála) na Slovensku po roku 1989. A vidím/čítam smutný obraz. Vidím neschopnosť a nemožnosť jej sebarealizácie, každodennú neistotu, život bez jasnej a pevnej budúcnosti, život bez vyhliadok. Románovej protagonistke sa za viac než dvadsať rokov nepodarilo nájsť si inšpiratívne a pokojné pracovné miesto. Neustále musí pracovať na cudzích úlohách, na vlastnej koži denne pociťuje zbytočnosť intelektuálky v našej spoločnosti.
Tento údel nepostihuje len ju, podobný osud môžeme pozorovať aj v prípade jej manžela. Obaja protagonisti sú súčasťou generácie, ktorá vyrastala v 80. rokoch v socializme, ale bola odchovaná tzv. šedým disentom. Čítala zakázané knihy, západnú literatúru, počúvala doma zámerne zamlčovanú západnú populárnu rockovú a džezovú hudbu. Román ponúka obraz generácie vychovanej na odpore k starému zavretému režimu, generácie revolty a zároveň vidiny, generácie, ktorá snívala o novom živote konfigurovanom západnou kultúrou v širšom slova zmysle. Táto vidina sa zdala byť neuveriteľne blízko, takmer na dotyk, no bola nedostupná.
Nový blažený svet prišiel až po roku 1989, rýchlo sa však ukázalo, že ide o svet pretransformovaný či skôr zredukovaný na neoliberálny trh, o tzv. kapitalizmus bez prívlastkov. Generácia oboch postáv sa tak ocitla na druhej koľaji. ...