Ivan Kadlečík photo 1

Ivan Kadlečík

8. 4. 1938
Modra
—  15. 7. 2014
Žáner:
poézia

Napísali o autorovi

Ivan Kadlečík sa nikdy neznížil k tomu, aby sa vo svojich textoch otvorene kriticky „vyrovnával“ s (komunistickým) režimom, ktorý mu tak dramaticky zmenil život a ktorý sa ho pokúšal navždy „vylúčiť“ zo spoločnosti. Jeho nepoddajnosť a vzdor (možno aj pohŕdanie) vyústili do iných polôh. Predovšetkým zdôraznil vlastnú zakorenenosť v slovenskom živote, v slovenskej histórii, v slovenskej kultúre.

Vladimír Petrík

Medzi Kadlečíkom šesťdesiatych a Kadlečíkom deväťdesiatych rokov nie je hodnotová a ideová diskontinuita – autorovu tvorbu, naopak, charakterizuje vernosť téme a hodnotám: z tejto perspektívy môžeme Kadlečíkovu tvorbu vnímať ako určitý tvorivý oblúk, ktorý nejde ponad, ale prechádza naprieč sedemdesiatymi rokmi až do rokov deväťdesiatych.

Pavel Matejovič

(Kadlečíkovo) nemlčanie si hľadalo a našlo adekvátne formy: esejistickú, epištolárnu, fejtónovú, homiletickú, denníkovú, lyricko-prozaickú, slovom formy, nezväzované prísnymi žánrovými zákonmi. V nich sa uplatnil Kadlečík filozofujúci a introspektívny, ktorý berie svet so všetkým, čím na neho dolieha, ale zároveň sa od neho kriticky, často a vždy s nadhľadom oslobodzuje a dištancuje.

Jozef Bžoch

Žiť sa dá len autobiograficky je curriculum vitae slovenského umelca. V dobe a čase o dobe a plynutí času. O odstrkovaní, prehrách i víťazstvách a výslní jesenného slnka. Epištola o živote napísaná s esejistickou dráždivosťou, rapsodicky, s vtipom a nadhľadom, rozjímavo i hravo, s potešením z viet, z písania, z kompozície. Z hudby slov. V línii svojej tvorby.

Ľuboš Svetoň

Ivan Kadlečík zastupuje v literárnom povedomí predovšetkým hodnoty osobne nepodkupnej mravnosti a intenzívne prežívaného intelektuálstva. Jeho literárny portrét v historickej alebo úvahovej práci o ňom sa vždy spája s nevľúdnym pozadím doby spred novembra 1989. Druhé vydanie knihy poetických zápiskov Lunenie (prvé vydanie roku 1993) však môže navádzať aj k druhému, či inému čítaniu, aj takému, ktoré je bližšie už medzičasom novej generácii čitateľov a ktoré pôvodné dobové určenie autora prirodzene v istej miere ignoruje. Z hľadiska čitateľa je to legitímne, no čo je dôležité, takýto vzťah môže spätne a živo ovplyvniť aj pozíciu samotného autora, spravidla vymedzovanú smerom do nedávnej histórie a v spomínaných súvislostiach s normalizáciou už dosť „opozeraného“. My uprednostníme pragmatiku čítania, pozíciu danú významovými možnosťami súčasnosti. K čitateľom sa dostáva súbor krátkych textov rozdelených do kapitol s názvami staroslovienskych mesiacov (napr. Malý sečeň, Brezeň, Dubeň) – spolu s persiflážnymi odkazmi na rozprávku o dvanástich mesiačikoch slúžia ako rámcová časová kulisa pre inak dosť mimočasové rozprávanie. V očíslovaných menších či väčších odsekoch kapitol Kadlečík v atmosfére náhlej inšpirácie prezentuje krátke reflexívne útvary: stretáva sa v nich priestor zážitkových reálií s fantazijným priestorom myšlienok a literatúry. Polytematické črty, postrehy, ale aj príbehy či len epizódy, konštatovania a výroky, všetko akoby bolo napísané práve teraz, ešte nehotové, neokresané a neobalené, zachytávané v stave zrodu, vytrhávané z vnútra – voľné oká, ktoré hľadajú zreťazenie až v čitateľovi. Veru, nevedno, či je ešte v našej literatúre knižka s takou umelecky zvládnutou, nástojčivou, no nenásilnou apelatívnosťou: nie štylistickou, ale nevyhnutnou, pre to, aby sa z fragmentov stala úplná výpoveď. (...) Pravdu povediac: Lunenie si vlastne každý dopisuje až sám. Náročná medzi-žánrová hra autora s výrazným leitmotívom literatúry a vlastného písania, hľadania zmyslu umeleckého vyjadrenia, vťahuje do seba vesmírne hĺbky: „Vesmír je cintorín a smrť od žiaľu neprestáva denne plakať.“ (s. 122), obyčajnú ľudskú rozmernosť: „charakter a tvorivá práca... rastú len tam, kde sa neseje klamný vietor.“ (s. 111), ale aj detaily: „Javor sa už postupne vzdialil od svojho lístia, akoby nenávratne.“ (s. 17). Je to nehravá, vážna hra na paradoxy: „Na južnom póle je všade sever – okrem nebies.“ (s. 90), na osud: „Život je poranené pribúdanie.“ (s. 125), je to hra, ktorá sa vlastným nadužitím premieňa na svoj opak. Ilúzia skutočnosti v Kadlečíkovej knihe sa vzpiera konečnému uchopeniu, odmieta vlastnú smrť zabudnutím, chce sa dať čítať, dotvárať.

Radoslav Matejov

Spoločným menovateľom Kadlečíkových textov Škoda knižne nerozpredanej ležať (59 krátkych esejí v troch oddieloch s portrétmi autora) je vzdor a vzdorovanie voči manipulácii života a myslenia. Zmyslom vzdorovania je vytvárať obranný val zo všetkých druhov múz (autor miluje Bacha) a budovať tak vieru v nezničiteľnosť umenia. Dokladá to opakovaným návratom k svetoznámej Herbertovej básni Poslanie pána Cogito, ktorú nazval Odkazom. V úryvku z tejto básne sa píše: „... opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato ako tí, ktorí prešli cez púšť a hynuli v piesku, a odmenia ťa za to tým, čo majú poruke: bičom smiechu, vraždou na smetisku“. Pravdivosť tejto výpovede napĺňa človeka zadosťučinením za všetky príkoria, ktorými ako jednotlivec aj ako generácia prešli.

Dana Podracká