Ivan Krasko photo 1

Ivan Krasko

12. 7. 1876
Lukovištia
—  3. 3. 1958
Bratislava
Pseudonym:
Ivan Krasko, Janko Cigáň, Bohdana J. Potokinová
Žáner:
poézia, próza

Komplexná charakteristika

Ivan Krasko je zakladateľská osobnosť modernej slovenskej lyriky, vedúci predstaviteľ Slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu. V neskorej básni svoje básne výstižne nazval "vzlykmi nahej duše". Už v časopisecky uverejnených básňach zaujal civilnou piesňovou lyrikou obnaženého privatissima, básňami smutného ladenia vyvierajúcimi z nenaplneného jednostranného ľúbostného vzťahu, z pocitu osudového oneskorenia, premárnenia príležitosti a zo sklamaných očakávaní. Zbierkou Nox et solitudo (1909) nasmeroval slovenskú poéziu na vnútornú problematiku človeka. Jej názov s významovo vzájomne previazanými pomenovaniami noc a samota prináša základnú charakteristiku situácie lyrického subjektu. Nočná situovanosť je síce príznačná iba pre časť básní, častejšie sú básne dňa, ale tie dni sú takmer napospol hmlisté a daždivé, sivé, teda akoby prestúpené nocou. Noc nie je iba časopriestorom, ale aj symbolom. Kraskova samota nie je individualistická, ale solidaristická – lyrický subjekt sa v nej vyznáva z vín voči Bohu, ale aj voči trpiacim "uhneteným". Samotu spôsobuje stroskotanie vzťahov s inými, najmä so ženskými partnerkami a odlúčenosť od domova. Básne majú obyčajne ráz citových drám. Frustrácia inými i samým sebou prechádza do pocitu straty životnej perspektívy. Pritom lyrický subjekt manifestuje svoju otvorenosť voči iným. Osobitnú pozornosť venuje Krasko tematizácii záhad ľudskej psychiky, interpersonálnych vzťahov a bytia. Záhadným problémom nie sú básnikovi iba iní, ale najmä sám lyrický subjekt, jeho duša. Krasko sa dotýka aj jej temných, priepastných stránok. Básnik je frustrovaný i národno-sociálnou situáciou národa – v básni Jehovah, napísanej na spôsob starozákonného zaklínacieho žalmu, na ňu reaguje zúfalým privolávaním pomsty "na vlastné plemä", "nechce-li vedieť, že sa pripozdieva, / že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí". Dôležitým zdrojom útrap subjektu je vlastná pasivita. Niektoré básne prinášajú signály premeny subjektu. Druhá zbierka Verše (1912) je vystupňovaním lyriky noci a samoty a prelomením ich kruhu. Krasko s veľkou intenzitou tematizuje rozpor medzi naliehavo pociťovanou potrebou viery ako existenciálnej istoty a jej nedostatkom. Sledujeme tu zápas medzi skepsou a vedomím mravnej povinnosti voči človeku, premietajúcim sa i v postulovaní nutnosti myslenia a poznania. Zdrojom premeny subjektu je najmä žena. Jej príchod a ľúbostné naplnenie má náboženskú auru. Od pasivity a skepsy subjekt predsa len dospieva k aktívnemu i dôverčivému postoju k životu, hoci ostáva tendencia striedať kladný postoj so záporným. Činný postoj nájdeme aj v básňach s nadosobnou tematikou. Kraskovu lyriku charakterizuje symbolistický náznak, ktorý možno sledovať na obraznej, zvukovej a interpunkčnej rovine, a eufonický verš, ktorý sa výrazne podieľa na utváraní sémantiky básne. V kontexte európskeho symbolizmu je Krasko básnikom verlainovského typu, v jeho tvorbe však oproti P. Verlainovi hrá väčšiu úlohu intelekt a vedomie spolupatričnosti s "úbohými a poníženými", medzi ktorými zaujíma dôležité miesto básnikov národne a sociálne neslobodný národ. Univerzálnosť autorovej poézie sa prejavuje okrem iného v tom, že sa v nej stretáme s prvkami rozličných náboženstiev, pričom základ tvorí cirkevne neohraničená kresťanská paradigma. Svojím psychologizmom, problematikou a typom hrdinu sú Kraskovej lyrike blízke jeho prózy, ktoré majú postrealistický, novoromantický charakter.

Ján Zambor