Ivan Kupec bol už ako osemnásťročný členom básnickej skupiny nadrealistov (surrealistov), ktorí v 40. rokoch udávali základný tón vo vývine slovenskej lyriky. Nadrealistickú poetiku uplatnil už vo svojej prvej knižke Podľa hviezd meniť masky, ktorú vydal ešte pod pôvodným menom Ivan Kunoš. Príznačná je pre ňu tematická rôznorodosť, uvoľnená obraznosť, voľné radenie asociácií. Ďalej v nej použil princípy básne-pásma a estetiku škaredého s využívaním desivých predstáv. Druhá Kupcova zbierka Nížinami výšinami vyšla až o 15 rokov neskôr a v inej politickej situácii, v čase najtvrdšieho presadzovania komunistickej diktatúry. Autor sa v nej odklonil od surrealistickej tvorivej metódy a pohľadu na svet. Zobrazuje povojnovú realitu, avšak v mnohých básňach pod tlakom presadzovania metódy socialistického realizmu podľahol zjednodušenému pohľadu na spoločenské vzťahy. Zbierka Mušľa však opätovne potvrdila Kupcov básnický talent, autor sa v nej zbavil schematického videnia. Tematicky je pestrá: sú tu básne stvárňujúce lásku medzi mužom a ženou, verše, v ktorých básnik hľadá súvislosti medzi minulosťou a prítomnosťou, reflexívne texty analyzujúce postavenie a úlohu človeka v dejinách. Pôsobivé sú aj texty s témou druhej svetovej vojny, pretože nie sú patetické, ale prenikajú do hĺbky tragiky, ľudskej bolesti a utrpenia. Zbierka je rôznorodá aj tvarovo: básne s pravidelným rytmom a rýmovaným veršom striedajú texty rytmicky uvoľnené a nerýmované, je tu aj rozsiahla báseň-pásmo Žalospev múzy, odpočúvaný vo víchre. Básnickú skladbu Mahonai sám autor nazval "ságou pre ženský hlas". Uplatnil v nej veľkú mieru fikcie. Ústrednou témou diela je konfrontácia sveta, aký by bol, keby došlo k termonukleárnej katastrofe, a sveta lásky, krásy a nehy, ktorý zastupuje lyrická hrdinka Mahonai. Ona je symbolom ženskosti, plodnosti a vitality. V skladbe básnik využil spôsob písania, ktorý si osvojil ako nadrealista, a to voľné radenie básnických obrazov a predstáv. Prelínajú sa v nej motívy lásky, prírody, motívy z dejín ľudstva i motívy charakterizujúce súdobú civilizáciu. Pozoruhodná je básnická zbierka Vyzliekanie z hnevov, do ktorej Kupec zaradil básne rôzneho tematického zamerania. Možno ju charakterizovať ako básnikovu výpoveď o vlastnom vnútornom zápase s negatívnymi javmi bytia, vyrovnávanie sa s dobou, so spoločenskými i osobnými problémami. Reakcia na sociálny rozmer existencie človeka je viditeľná najmä v prvých básňach, v ktorých sú čitateľné odmietavé postoje k politickým represiám 50. rokov. Táto kniha zároveň potvrdila, že Ivan Kupec je tvorcom zložitej, do šírky komponovanej metafory, ktorá sa ľahko nepoddáva čitateľskému príjmu. Do zbierky Hodina s anjelom Kupec zaradil iba sedemnásť básní, je preto tematicky uzavretejšia, no aj v nej sa prelína individuálne so spoločenským. Autor cez vlastnú životnú skúsenosť vyjadruje závažné posolstvo o osude ľudskej civilizácie (napr. báseň Óda na splachovaciu civilizáciu). Aj toto dielo potvrdilo, že má veľký zmysel pre viacvrstvový básnický obraz, ktorý vlastne dominuje celej jeho poézii. V období, ktoré nasledovalo po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968, autor dlhší čas nemohol publikovať vlastnú tvorbu. Do literatúry sa vrátil až na začiatku 80. rokov, keď vyšiel výber z jeho tvorby Nové premeny. Vyvrcholenie jeho umeleckej cesty však bezpochyby predstavujú zbierky Tieňohra (1988) a Kniha tieňov (1990), ktoré obsahujú verše z obdobia publikačného embarga, ale i novšie básne. Tieto diela spolu úzko súvisia, čo naznačuje príbuznosť názvov, ako aj to, že niektoré básne sú zaradené v obidvoch zbierkach. Rozsiahly básnický cyklus Kniha tieňov potvrdzuje originalitu Kupcovej poetiky i to, že ide o tvorcu nesmierne hĺbavého, ktorý sa usiluje o filozofické vyznenie svojich textov. Zaujíma ho všetko medzi zrodom a zánikom, medzi životom a smrťou, ale aj odchod zo života, smrť, tajomstvo nebytia. Hovorí o večných problémoch človeka-indivídua, ako sú osamelosť, strata lásky, strata blízkeho, depresívny pocit z unikajúceho času, staroba, strach z umierania. Vychádza zo skúseností predkov, generácií, ale obohacuje ich o vlastnú životnú empíriu a svojské videnie bytia, človeka, sveta, duchovného priestoru. Spätosť života a smrti, ich jednota, vzájomná neoddeliteľnosť sú v tejto zbierke evidentné. Väčšina veršov je naplnená smútkom, clivotou, bolesťou, ba až trýzňou. Autor si všíma aj osudové "zajatie" človeka dejinami, pričom ho zachytáva aj s dávkou irónie (ako je tomu napr. v básni Ale sme v dejinách). Takýto pohľad na človeka v posledných dvoch básnických knihách je v súlade s celkovým skeptickým, ba až pesimistickým preciťovaním existencie, ktoré je aj výsledkom autorových osobných životných strát. Básnické dielo Ivana Kupca, ktoré je dnes už uzavreté, predstavuje trvalú hodnotu v kontexte slovenskej umeleckej spisby.
