Hrozivo triezve hlasy mi otvorene hovoria: „Čo ešte strašíš s poéziou na Slovensku? Ešte keby tak básničky o víne...“ Ja ich len žiadam, aby ma brali aspoň tak, ako ostatných nevinných deviantov so slovami: „On je už (raz) taký!“ Písanie poézie v našich končinách poburuje. Básnikovi, na rozdiel od človeka, ktorý stavia dom, nikto nič neodpustí. Stavebníka ospravedlnia, neraz aj zo straníckej schôdze. Veď mu prišli murári! Čaká vodárov, priviezli mu plech...! Ach, keby sa mi podarilo čosi také vytvoriť okolo mojich básní. Inú možnosť, ako sa zachrániť, už nevidím. Neustále sa musím – hoci ironicky – ospravedlňovať za tvorbu. Veď už fakt, že píšete, môže vzbudiť podozrenie, že píšete proti niekomu. Pekne to vyjadril jeden môj žiak na exkurzii: „Kto nepije s nami, pije proti nám!“ Až kdesi po tomto všetkom začínajú moje „súkromné“ problémy: Požiť si ešte, udržať sa pri vedomí, čakať na teplejšiu noc v novembri, vydržať učiť na nasledujúci deň, mať síl na ďalšiu noc. A to ešte nehovorím o voľnom verši, o problémoch s adresátmi. Na fľašovú poštu sa adresa nepíše a nezverujú sa jej ani pochybnosti, či som naozaj nejako (nebodaj osudovo) predurčený na tento druh radosti.
(z rozhovoru s Eugenom Gindlom v Literárnom týždenníku 1989/38, cit. podľa Laučík Ivan: Trblet v oku)
