Ivan Laučík

Básnickým debutom Pohyblivý v pohyblivom sa nám predstavuje mladý talentovaný autor Ivan Laučík, príslušník najmladšej slovenskej literárnej generácie. Zbierka je zároveň prvou knižnou publikáciou skupiny „Osamelí bežci“, ku ktorej básnik patrí.
Hoci, alebo práve preto, že sa Laučík vo svojich veršoch predstavuje ako osobitý a v mnohých polohách vyzretý básnik, možno v jeho poézii hľadať – a hlavne v spôsoboch literárnej provokácie – súvislosti a spriaznenosť s básnikmi americkej beat-generation. Do jeho veršov vstupujú krajiny a mestá, i dejiny ľudstva vo svojom surovom tvare, bez príkras. Tým, že ich básnik stavia do jedinečných a ozvláštnených súvislostí, nadobúdajú na dramatičnosti, mohutnosti, čistote a pravdivosti. A uchvacujú.

Laučíkov „osamelobežecký" princíp sa rozchádza s bežným chápaním básne. (...) U Laučíka jeden člen prirovnania je mimo básne – robí z nej otvorenú štruktúru. A zdá sa, že práve táto štrukturálna nespojitosť textu básne zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie. Iba zdanlivú, milí konvencionalisti. Pretože báseň sa otvára nesformulovanej ľudskej senzibilite, v nej hľadá a provokuje ten chýbajúci člen. (…) Text týchto básní je vlastne akýmsi scenárom filmu realizujúcim sa vo vedomí človeka, schopného evokovať v sebe naznačenú citlivosť, až tu, v priestore sa uzavrie tvar a naplní sa akčnosť básne, ktorá dosahuje svoj cieľ – účinkovať v priestore činu.

Dnes je čoraz zjavnejšie, že lyrickú podstatu osamelo-bežcov možno prijímať cez duchovné štruktúry, ktoré vysvetľuje napríklad holistická teória univerza, gaiateória, filozofia perennis či transhumanizmus. Laučíkovo počúvanie sveta poskytuje i evokuje zážitky blízke analogickým teoretickým úsiliam definovať novú paradigmu bytia, postihujúcu životný význam kooperácie, synergie a problémov ekológie. Pocit globálnej súnaležitosti je najsilnejším motívom Laučíkovej tvorby.

Poézia I. Laučíka, predovšetkým zbierka Na prahu počuteľnosti (1988), odkrýva v krajine pra-živel, element telesnosti, telesnej orientácie, afektivity, vnímania, zakúšania. Laučíkova krajina svojou „tematickou“ zvrstvenosťou a ruptúrnosťou poskytuje zároveň vodidlá pre rozumejúce „štruktúrne“ čítanie autorových textov; „topológia“ a „poetológia“ sa v sebe vzájomne zrkadlia. Slávne diktum „krajina je stav duše“, resp. jeho sublimované „súčasti“ akoby tu sťažkli a boli dlhodobo vystavené prírodným vplyvom. Nemusí to vždy byť len „zjazvenosť nepretržitým zmyslom“, o ktorej extaticky básnil pred desaťročiami mladý I. Laučík. Prírodnú deskripciu, akčný protokol a krypticko-iluminačnú obraznosť v poézii I. Laučíka zjasňujúco organizuje lyrický „sujet“ výstupu/zostupu alebo nevypočítateľne strháva do seba anonymné „stávanie“ textu-sveta.

Laučíkove metafory sú výsostne telesné, majú podobu fyzis, nemožno ich uchopiť abstrakciou, ale len v ich konkrétnosti. V tom spočíva silná vizuálnosť Laučíkových textov, jeho „metaforické oko“. Pohyb významov sprostredkuje pulzovanie či oscilovanie ich vzťahov a chvenie, ktoré medzi nimi vzniká. Gravitačný zákon tu prestáva platiť: metafora má vlastnú gravitáciu, pneumaticky osciluje, fluidálne pulzuje, fraktálne sa pohybuje pozdĺž a naprieč hraníc. Má chvejivý charakter. Ako pohyb sa vpisuje do textu na prahu, „naprieč pohybu rieky“. Je prienikom troch metaforických pohybov: pneumatického, fluidálneho a fraktálneho. V tomto zmysle je Laučíkov lyrický text zápisom pohybu, má kinetografický charakter.

[V] rámci reflektovania vlastnej životnej a súčasne i širšie chápanej civilizačnej situácie sa tu zjavne vyníma aj výsostne ekologický, resp. environmentálny zreteľ, avšak bez akéhokoľvek elegicko-patetického, alebo aj implicitne či nebodaj priamo moralizujúceho vyznenia, naopak, skôr s istou miernou, až „láskavo“ zdržanlivou, no o to pôsobivejšou iróniou. Ekologický problém sa tu nevyskytuje v nejakej programovo vyzdvihovanej pálčivosti – hoci básnika sa, nepochybne, jednoznačne dotýka osud prírodného prostredia, „živej krajiny“, na ktorej mu predsa tak záleží. Práve preto pre básnika tento problém vyvstáva celkom prirodzene, automaticky. Laučíkovi sú vzdialené angažované polohy, akákoľvek priamočiara apelatívnosť či mravná postulatívnosť.
Všedná a prchavá, „profánne“ plynúca ľudská civilná každodennosť, ono civilné a civilizačné, sa tak nenásilne, nedramaticky a nepateticky konfrontuje s veľkolepo a mýticky archetypálnou „prírodnosťou“, trvácnou zemnosťou geologicky prírodného. Environmentálny postoj sa vzťahuje na prírodné i ľudské okolie, citlivosť voči prírodnému sa tu prekrýva s ohľaduplnosťou v medziľudských vzťahoch. […] Na „básnickej trase“ Osamelého bežca Ivana Laučíka sa stretávame s osobitým, triezvym a výrazovo čírym lyrizmom, poetikou výpovednej „striedmosti“, sústredenosti. Tá sa prejavovala koniec koncov aj v samej Laučíkovej metóde, resp. disciplíne básnenia, v tendencii vyjsť, prezentovať sa, až s dlhodobo a dôkladne vyzretou – textovo, výpovedne, výrazovo vyčírenou, vykryštalizovanou básňou. Laučíkovi preto vonkoncom nehrozila nejaká nežiaduca nadprodukcia: jeho poézia, výsledok „nenáhlivého“ tvorivého tempa – oných povestných „štyroch – piatich básní do roka“ – je ilustráciou, priamym potvrdením notoricky známej gnómy, že „menej je niekedy viac“. Akoby teda Laučík zohľadňoval ekologické a environmentálne zretele ešte i v samej metóde svojej tvorby, resp. v rámci svojho tvorivého postoja.
Aj vzhľadom na tieto skutočnosti možno považovať lyriku z Laučíkovho neskoršieho, resp. posledného tvorivého obdobia za výnimočne významnú a hodnotnú výpoveď o slovenskej civilizačno-kultúrnej realite na prelome tisícročí.

Laučíkov lyrický subjekt je výrazne poznačený pocitom ohrozenia, pričom ho prežíva ako permanentný stav. (…) Človek v Laučíkovom autorskom chápaní je krehký zraniteľný tvor, ohrozovaný predovšetkým vlastnou deštrukčnou činnosťou, ktorá akoby bola jeho osudovým prekliatím, z ktorého niet vyslobodenia. Táto situácia je absurdná, je bizarná vo svojej podstate, preto sú do značnej miery bizarné aj básnikov jazyk, štýl, obraznosť.

I v a n  L a u č í k nepriamo nabáda nedať sa uspať pohodlím. Do jeho horizontu sa dostáva cesta za starými kultúrami Mayov i popevky najnovších hitov. Nezobrazuje všedný priestor domova, nechce preceňovať každodennosť. Úžas podľa neho môžu vyvolávať práve miesta, ktoré sú doménou iných tvorov planéty, či už veľrýb (debut Pohyblivý v pohyblivom, 1968), alebo nepatrných stôp života rastlín (druhá zbierka Sme príbuzní na začiatku, 1970). Vystúpením z úzkych priestorov bežnej ľudskej skúsenosti naznačuje, že preňho má hodnotu príroda v jej majestátnom bytí, nie útulnosť príbytkov. Presadzuje priestory, ktoré sú človeku ťažko dostupné, ba až nedostupné, no on si aj tak chce všetko privlastňovať.