Myslel som si, že ja a Milo (Janáč) sme outsideri, a obaja sme boli ocenení.
In: Rozum, roč. I, október/november 2019, č. 9/10, s. 6.
Píšem, keď som najnešťastnejší, najnervóznejší, najfrustrovanejší. Navyše žijem v krajine, kde je ťažko byť spokojný so životom. Roky sa snažíš vybudovať si normálny život, a žiaden neprichádza, celé decéniá… V tej knihe (Jedenie) je to najhoršie z mojich skúseností, čo som chcel zveriť tomuto svetu, to je isté. Predsa však len verím, že je v nej i trochu humoru a svetla, a nie iba samý hnus, že sú tam isté protiklady, kontrasty. V zásade bolo ťažko ostať optimistom po celé tie roky, písal som, keď som už naozaj nevedel, čo so sebou. A pomáha to, každému odporúčam si to skúsiť. Koniec koncov, vytvoril som len čierne slová na bielom papieri, ľudia robia oveľa väčšie hlúposti, keď sa im nedarí tak, ako by chceli.
In: Rozum. Rozhovory a rozmýšľanie o literatúre, ročník I., máj 2019, č. 4, s. 19
Píšem, aby som zo seba vypudil diabla, ale keby som sa chcel hlbšie psychoanalyzovať, tak odpoveď by šlo rozšíriť nasledovne: V dedine sme mali niekoľko fanzinov, DIY časopisy, ako Hlas rektuma a Keresturski pendrek, a bolo i pár punkrockových kapiel. Boli to o čosi starší chlapci a mňa to fascinovalo. Potom som sa do toho tiež trochu zapojil a začal písať. Cieľom bolo vytvoriť čosi, čím by sme jeden druhého donútili váľať sa po zemi od smiechu. Boli deväťdesiate roky, v Srbsku to znamenalo vojny, rôzne krízy… Nebolo čo múdrejšieho robiť.
In: Rozum. Rozhovory a rozmýšľanie o literatúre, ročník I., máj 2019, č. 4, s. 19
Začalo to v 90. rokoch, počas vojny a kultúrneho embarga. Hranice boli uzavreté, nikto k nám nechodil ani koncertovať. Boli sme ozaj izolovaní. A my Rusnáci sme boli izolovaní aj ako menšina, takže dvojnásobne... Vtedy sa objavili fanziny, ktoré si z toho začali uťahovať, prinášali akési básne, poviedky, humor, aforizmy, a robila to malá scéna 5 – 6 autorov. Ja som mal vtedy možno 14 – 15 rokov a prišlo mi geniálne, že ktosi také dačo vymyslel. Aj ľuďom, mladým i starým, imponovalo, že vyšlo čosi, čo má nejakú spojitosť so životom, lebo hento, čo sme mali z médií, bolo len akési hlúpe okrášľovanie života, zatiaľ čo fanziny ukazovali život taký, aký je a z médií si uťahovali… Prvý fanzine sa volal Hlas rektuma. Potom prišiel i Keresturski pendrek, ale Hlas rektuma – to bol jeden diamant nášho undergroundu! V ňom som žiaľ nikdy nepublikoval a táto diera v mojej biografii a bibliografii už ostane naveky. Do Pendreku som už prispieval, práve vtedy som začal veľa čítať a písať aj nejaké poviedky. Postupne sa mi to zberalo, nie všetko sa zmestilo do fanzinu a bola príležitosť vydať prvú knižku, ale všetko to vzišlo z tých podujatí v parku, na múroch, sem-tam malých večerov poézie, kde sa nazbieralo publikum päťdesiatich, niekedy aj sto ľudí, našli sa aj takí, čo nám dali peniaze, že tu máte, len to robte, lebo to je čosi, čo má cenu. Okolo toho vzniklo i pár punkrockových kapiel, taká avantgarda na valale. Na našu malú, päťtisícovú obec bolo tých 4 či 5 kapiel a dva fanziny vlastne veľký úspech. Okrem mňa vydali knižku ešte dvaja-traja z nás, tak myslím, že sme z toho vyťažili maximum. Užší okruh tvorilo zo desať, pätnásť, dvadsať ľudí, a pre nich i podnes píšem, ale bol tu i širší kruh, aj starší, ktorí nás podporili finančne. Pre našu národnostnú televíziu sme začali robiť humoristické skeče, takže možno povedať, že nejaké publikum sme ozaj mali.
In: Plav (Platforma pre literatúru a výskum), 1. 3. 2019
