V Srbsku sa o knižke, takpovediac, ani nevie a to mi vyhovuje. Ani u nás v dedine nič nevedia. Je celkom zaujímavé vydať rukopis v inej krajine a viesť paralelný život. Ľudia spravidla ani netušia, že píšem. Niektorí vedia, že som písal, ale veria, že som už hádam aj vyrástol z tých adolescentných hlúpostí. Dokonca pracujem na tom, aby to tak ostalo. Ak niečo o tom vypláva na facebooku, vravím, že: „Á, to sú len nejaké zvyšky rukopisov, básničky, čo som zamlada písal, páčilo sa to podaktorým Slovákom, tak to teraz vydali…“ a ľudia sú zvyčajne spokojní, že predsa len nie som šialenec.
Rozum. Rozhovory a rozmýšľanie o literatúre, ročník I., máj 2019, č. 4, s. 19
Som v tom sám. Písanie je jediný svet, ktorý je naozaj môj. Myslím, že manželka to chápe: už čokoľvek nech si píšem, je vždy lepšie, ako by som mal byť niekde dolámaný, v krčme či s druhou ženou… Je lepšie, ak jediným iba mojím svetom je sedenie za klávesnicou v druhej izbe. Vojdem do tej izby a o hodinu vyjdem ako nový svieži človek. Keď som ešte robil v školstve, osoby, ktoré určite neprečítali viac ako desať mojich viet, komentovali, že taký človek nemôže robiť s deťmi, lebo píše škaredé slová a kadejaké perverzity. A vtedy ešte nevyšlo Jedenie, kde som tie perverzity opisoval prvý raz. Moji rodičia sa tešia, že som taký múdry, že vydávam knihy v zahraničí, lenže nečítali jedenie. Jedenie v Srbsku nikto nečítal, nikomu som nedal všetky poviedky, neplánujem rozbíjať tabu v takej malej enkláve – a všetci sú spokojní.
Rozum. Rozhovory a rozmýšľanie o literatúre, ročník I., máj 2019, č. 4, s. 19
V mojom okolí sa vyskytujú ľudia, z ktorých zvláštnym spôsobom razí čistá poézia a láka ma vložiť ich do nejakého diela, tí sú v knihe (Jedenie). Niekde pomiešam seba s takým človekom, vytvorím scenár, čo by sa so mnou v jeho koži stalo a dofantazírujem, ako zle by to dopadlo. Alebo nejakú situáciu z môjho života, keby sa vymkla kontrole, keby smerovala, kam netreba. Napríklad inšpiráciou pre Slušný život je život, ktorý som si vytvoril, ale chvosty z predošlého života nemožno odrezať a ide o to, čo sa môže stať, keď si myslíš, že si usporiadaš veci, ale nie, zjaví sa akýsi diabol a chce ti to celé rozbiť podľa svojho gusta.
Plav (Platforma pre literatúru a výskum), 1. 3. 2019
Veľa spisovateľov robilo podobné veci ako ja a neboli punkeri – markíz de Sade, William Burroughs, jeho Naked Lunch predstavuje jeden totálny chaos, podobne Bukowski. Spojitosť medzi punkom a mojou tvorbou je možno podobná ako u týchto autorov. Punková hudba ma inšpirovala, napríklad Iggy Pop ako akýsi krstný otec punku. Vždy sa mi páčila revolta a nachádzal som ju vo veľmi rôznej lektúre – v životopisoch Jimiho Hendrixa, ale aj sériových vrahov. Jeden z nich vyhlásil, že mu je ľúto dvoch vecí: že nešťastnou náhodou zabil psa a že nestihol vyzabíjať celú ľudskú rasu. To je dosť punkové. Mrzelo ho, že ľudstvo nemá jeden krk, aby ho mohol uškrtiť. Mizantropia, akú napríklad cítiť z autobiografie amerického sériového vrah Carla Panzrama, ktorý v medzivojnovom období zavraždil niekoľko desiatok ľudí, je svojím spôsobom fascinujúca.
Plav (Platforma pre literatúru a výskum), 1. 3. 2019
