Ivanovi Medešimu, rusínskemu prozaikovi a básnikovi zo srbskej Vojvodiny, vyšli na Slovensku dve knihy. V Kvašnej knižke (Petrikovce – Valal, 2010, vydanej vo výchoslovenskej pôvodine) publikoval básne a krátke prozaické útvary na pomedzí reportáže, miestopisnej črty a poviedky. Multižánrový súbor je originálnym komentárom súčasnej situácie národnostnej menšiny, z ktorej autor pochádza, pričom jednotlivé texty sú výsostne literárne.
Jedenie (Petrikovce – Valal, 2018; 2. vydanie: Petrikovce – Valal, 2019) je zbierkou šiestich kratších próz Ivana Medešiho. Autor ich napísal v jazyku vojvodinských Rusnákov, v spisovnej slovenčine knižne vyšli prvýkrát v preklade vydavateľa Maroša Volovára. Medešiho rozprávania sú zasadené do prostredia srbskej Vojvodiny, väčšina sa odohráva v päťtisícovej obci Ruský Kerestur, stredisku rusínskej národnostnej menšiny v Srbsku. Ide o vidiecky svet, ktorý sa navonok deklaratívne identifikuje s tradíciou. Autora však viac než vedomie zaujíma podvedomie jeho spoločenstva, to vytesnené, vegetujúce na okraji. Pozornosť venuje postavám, ktoré sa nechcú alebo úspešne nedokážu zaradiť do ponúknutých sociálnych štruktúr (rodina, zamestnanie...). Hrdinami Jedenia sú excentrici, ich základným prejavom je exces, konanie prekračujúce ustálené normy.
Protagonisti sú väzňami vlastného tela a prostredia, v ktorom sa zhodou nešťastných okolností ocitli. Ich predkovia kedysi odišli z územia dnešného Slovenska do Vojvodiny, podľa rozprávača, „z karpatskej medveďoprcaniny do Srbska a jeho psojebiny“ (s. 77). Frustrácia postáv je dvojaká, z neukojenej telesnosti a z beznádejného sveta, ktorý dovoľuje iba fantazírovať, no neposkytuje nič, čím by sa fantázie dali premeniť na skutočnosť. Sú tak odkázané na rôznorodé náhradné činnosti, ktoré ich dovedú do bizarných situácií. Neukojené fantázie sa menia na literárnu fantastiku, márne životy na dobrú literatúru. Príbehy sa pohybujú na hranici medzi nadprirodzeným, hyperbolizovaným a nepravdepodobným, sú však uzemnené v konkrétnom, sugestívne asociovanom sociálnom priestore. Pod všetkou tou bizarnosťou, preháňaním, fantastikou, na dne týchto suverénnych rozprávaní krotko a nenápadne sedí niečo veľmi smutné, beznádejné – neschopnosť vymaniť sa, vedomie postáv, že celý život prežijú v krajine, ktorá si v sebe roky po vojne vojnu stále nesie, že ich svet je im daný nadosmrti.
V tradičnom spore duše a tela u Medešiho vyhráva telo. „Nízka“ telesnosť, podčiarknutá aj výtvarnou úpravou knihy, tu bujnie a preniká všetkými vrstvami rozprávania od priamych pomenovaní až po obraznosť a sny. Duša je slabým konkurentom: niežeby postavy neboli schopné reflexie, tá im však nepomôže dostať na miesta, „ktoré nikdy neuvidíme“ a o ktorých sníva jedna z postáv.
Energia Medešiho rozprávaní vychádza z jazyka. Dômyselne a vtipne kombinuje dve kontrastné jazykové vrstvy, plebejsko-ľudovú, archaickú lexikou i slovosledom, a intelektuálnu. Výsledkom vzájomného pôsobenia je groteskná deformácia oboch. Napätie medzi nimi veľmi dobre sprostredkúva aj slovenčina prekladu. Funkčne transformuje viaceré príznakové jazykové prostriedky originálu, či už sú to jednotlivé „exotické“, v kontexte však významovo zrejmé slová („ajde“, „jebote“), alebo miestami takmer defektná, bizarne zauzlená a zároveň rozprávačsky uvoľnená syntax. Medešiho práca s jazykom pripomenie parodicky štylizovanú ľudovosť Petra Pišťanka, ale aj lexikálnu, z idiomatiky hovorového prejavu čerpajúcu hravosť Pavla Hrúza (Chliev a hry). Súčasťou knihy sú poznámky pod čiarou vysvetľujúce miestne súvislosti a reálie. Vo vzťahu k príbehom nie sú objektivizujúco cudzorodým prvkom, ale vtipným komplementom.
Medeši pre slovenských čitateľov objavil svet, o ktorom väčšina z nich doteraz nepočula, svet síce doteraz neznámy, ale pozoruhodne blízky, povedomý. Svoju úlohu tu zohráva šťastne preložený (poslovenčený) jazyk originálu a jeho spätosť s východoslovenskými nárečiami, zemplínskym a šarišským, ktorú nezmazalo ani vyše dvestoročné odlúčenie a cíti ju aj laik. Okrem toho významovým podložím týchto próz je komplex spoločenských a kultúrnych problémov, ktoré sú aktuálne aj na Slovensku. Autor ich podáva v koncentrovanej podobe. Jeho próza je avantgardným príspevkom ku sporu medzi tradíciou a modernizáciou, je alternatívou voči konformnej väčšinovosti, stvárňuje osciláciu medzi potrebou a nemožnosťou vyžitia sa prostredníctvom skutočne súčasných kultúrnych foriem, rozpor ústiaci do excesu. Medeši vyrastal a dospieval na troskách bývalej Juhoslávie v 90. rokoch a pravdepodobne táto skúsenosť dvojakej izolácie (Srbska voči svetu a Rusínov voči srbskej spoločnosti) formovala jeho postoje, napr. odpor voči folklóru, neochotu byť súčasťou „chodiaceho pätnásťtisícového skanzenu“ svojich rodákov.
Krátko po vydaní sa Jedenie zaradilo k najvýraznejším knihám slovenskej ponovembrovej prózy. Vzbudilo záujem, pozitívny literárnokritický a publicistický ohlas, dostalo sa do finálovej desiatky ceny Anasoft litera.
Vladimír Barborík, Ústav slovenskej literatúry SAV
