Mojíka spája so súčasnou poéziou aj vnímavý vzťah k obyčajnému životu, no neholduje nijakej sídliskovej atmosfére, ktorá už dnes patrí k štandardizovanej téme našej literatúry. U Mojíka ide vždy o ľudí, nielen o priestor. O subjekt, nielen o realitu. Aj tú chce predstaviť výrazným poetickým spôsobom. Básnik venuje pozornosť aj zachyteniu svojej situácie. Zvolil si prísnu sebareflexiu, nie sebazničujúcu, ale úsmevnú.
Karol Rosenbaum
Surrealistická poézia Ivana Mojíka nie je poéziou, čo by si dávala za cieľ v prvom rade nastoľovať, klásť závažné otázky o podstatách ľudského bytia, o večnom hľadaní slobody, ktorá je predovšetkým zodpovednosťou, o násilí a manipulácii (hoci v jednotlivých obrazoch je niekedy až apelatívna naliehavosť v tomto zmysle prítomná) a nútila by čitateľa nad uvedenými otázkami sa zamýšľať. Neznamená to však, že sa zrieka toho, čo by sa dalo označiť ako odkaz či – ešte vznešenejšie – posolstvo. Jej hlavným posolstvom je predovšetkým viera v nespútanosť ľudskej predstavivosti, ktorá môže byť svojím spôsobom tou pravou slobodou. Svojou hravosťou, radosťou z možnosti sebavyjadrenia slovami, presvedčením, že nemožné je i možné (aby som parafrázoval názov autorovej básne Možné je i nemožné), vyvoláva optimistické naladenie čitateľa, a to aj vtedy, keď verše stvárňujú nie práve pozitívne javy, resp. pomenúvajú ohyzdné veci.
Igor Hochel
Básnická zbierka Žena v tvare konvalinky nevybočuje z radu predchádzajúcich Mojíkových básnických kníh, ale sú v nej nové a neobyčajne pôsobivé tóny. Súvisia s autorovou novou – bolestnou – skúsenosťou, s chorobou a smrťou blízkeho človeka. (...) Pokladám túto Mojíkovu zbierku za jednu z jeho najlepších a myslím si, že má aj vývinovú hodnotu v kontexte súčasnej slovenskej básnickej tvorby.
Vladimír Petrík
