Ivan Štrpka photo 3

Ivan Štrpka

30. 6. 1944
Hlohovec
Žáner:
poézia, iné

Napísali o autorovi

Štrpkova poézia predpokladá kultivovaného čitateľa, pretože nie je jednoduchá. Je to intelektuálna výpoveď, ktorú nemožno pochopiť z jednej jedinej básne, ale z celej kompozície, z celku.

Tomáš Winkler

Na jednej strane je Štrpka očividne typom „monolytického autora“, ktorý pristupuje ku skutočnosti s vyhraneným svetonázorom, stabilným postojom a ustálenou hodnotiacou bázou, na druhej strane sa však necháva ovplyvňovať literárnymi i mimoliterárnymi prúdeniami. Napätie je v tom, ako spracúva realitu a ako sa nechá realitou opracovávať. (...) Štrpka sa zložitosti reality zmocňuje zložitým poetickým aparátom, neredukuje ju teda na niekoľko znakov, ako to robí napr. Strážay, ale opisuje ju z viacerých strán, takmer kubisticky. Používa doslova kvadrofónnu inštrumentáciu. Ide o hotové orgie interpunkcie: využíva bodky, čiarky, dvojbodky, pomlčky, kurzívu, veľké písmená, niektoré verše akoby pri tichom čítaní samy kričali.

Daniel Hevier

Nový čas si vyžaduje novú poéziu, ostré, nekompromisné videnie vecí, nijaké zásterky z voňavých lupeňov. Štrpkova poézia beží ako film, pestuje kult pohybu, rýchleho striedania obrazov. Využíva prestrih, detail, príbeh...

Štefan Moravčík

Je zaujímavé pozorovať, ako Štrpka prehodnotí vlastnú tému, oblečie jej nový kabát a takto upravený text nadobúda úplne odlišný charakter. Najlepšie to možno vybadať, ak si všimneme Štrpku básnika a Štrpku textára. Kým v jeho rockových kompozíciách (v spolupráci s Dežom Ursinym) je atmosféra podčiarknutá hudobnou linkou, čo umožňuje textu vyhnúť sa nepodstatným detailom, musí Štrpka v čítanej básni dosiahnuť efekt iným systémom. A tu už prichádza k slovu štylizácia, jazyk, zhmotnenie výpovede. To, čo Ursiny zaspieva, snaží sa Štrpka „vysvetliť“. (...) Štrpka dospel k takmer absolútnej koncentrácii jazyka a má všetko, čo dobrá báseň potrebuje: vtip, nápad, invenciu, elegantnosť, náznak, skratku, parafrázu, ale aj premyslenú metaforu.

Ivan Kolenič

Ivan Štrpka sa od začiatkov svojich časopiseckých vystúpení vyjadroval nielen poéziou. Ako najaktívnejší teoretik bežcov neustále poukazoval na fakt, že slová sú nepresné, nedostačujúce; snažil sa vypátrať, čo ich prekračuje, čo sa ukrýva v samej hlbokej podstate každej ľudskej bytosti, nepoznačenej, ako to sám kdesi pomenoval, „afektovaným estétstvom“. Na celom spore tvorcu s jazykom vyznieva paradoxne fakt, že jazyk je nevyhnutný pre báseň a slová sú v konečnom dôsledku jedinou možnosťou, ako aspoň čiastočne artikulovať myšlienky. Tento spor poznamenáva i jeho básnickú tvorbu. Cez zamlčiavanie rovnako ako cez slová, vety, motívy s rozptýleným významovým spektrom (nezriedka bez jasného denotátu) smeruje k pocitovosti, zážitkovosti. Má však i druhú, zriedkavejšiu polohu: v opisnosti, „zápisoch“ či spomienkach zbásňuje empirickú skúsenosť. (...) V čom teda spočíva sila Štrpkovej poetiky, keď jeho básne unikajú jednoznačným definíciám, nie je možné ich uchopiť, pretože sa zdá, akoby prechádzali tými pomyselnými okami v sieti, o ktorých Štrpka-teoretik píše? Básnikovým vrstvením, viacvýznamovosťou či juxtapozičnosťou zostáva v čitateľovi neraz naozaj iba čosi nejasné, nepresné, čo nie je schopný rekonštruovať dokonca ani len do približného tvaru. Práve tým však dokáže autor i v dnešnom čitateľovi jeho vtedajších básní vyvolať zaujímavé zážitky, atmosféru či zamyslenia sa nad jazykom, ktorým sa hovorí o etike, slobode, pravde, čine či morálke, hoci tieto slová sú nami, ktorí ich vyslovujeme, neraz významovo úplne vyprázdnené.

Veronika Rácová