Keď niekto druhý hovorí, že už od detstva chcel byť spisovateľom, vyznieva mi to ako fráza. Keď to hovorím o sebe ja, viem, že je to pravda. Pre túto detskú túžbu som našiel podporu najskôr u rodičov, potom na strednej i vysokej škole. Ako jedenásťročný som začal veršovať pod vplyvom Dominika Štubňu-Zámostského. Na jeho básňach sa mi páčilo, že vždy vyjadrovali nejaký príbeh. O takúto naratívnosť som sa pokúšal aj ja, no zdalo sa mi, že lepšie mi to ide v próze. Tak som sa o to pokúšal v tejto oblasti. Neskoršie (na strednej škole v Hlohovci) som o poézii a próze často hovoril s Jánom Šimonovičom (maturoval rok po mne). Ten ma nahováral na písanie veršov, vraj to mi ide lepšie ako próza, no nepočúvol som ho. Na moju tvorbu mali vplyv dvaja pedagógovia: na strednej škole profesor slovenčiny Rúfus Krampl a na vysokej škole profesor Ján Kopál. Ten stál aj pri zrode piatich ročníkov zborníkov tvorby mladých autorov Zo svitania, ktoré vychádzali koncom päťdesiatych rokov minulého storočia a začiatkom rokov šesťdesiatych. Svojou tvorbou sa v zborníkoch prezentovali napr. Marianna Grznárová (neskôr spisovateľka), Tibor Platzner (neskôr výtvarník a divadelný scénograf), Karol Spišák (neskôr filmový a divadelný režisér), Tibor Podhorec (neskôr režisér dokumentárnych filmov), Peter Andruška (neskôr spisovateľ), Ivan Sulík (neskôr literárny kritik), Stanislav Štepka (neskôr dramatik), Peter Štilicha (neskôr básnik), Jozef Jelenák (neskôr maliar a výtvarník)...
(2006)
V roku 1969 som bol na konkurze na miesto redaktora v týždenníku pre chlapcov a dievčatá Kamarát. Do redakcie som si okrem chuti byť žurnalistom priniesol aj určitú štylistickú zručnosť, ktorú som získal pri písaní poviedok. Novinárska práca však spôsobila u mňa určitý odklon od písania beletrie a mojím každodenným chlebíčkom sa stali novinárske žánre – riport, reportáž, fejtón a pod. Útek od beletrie mal však svoje pozitívum – našiel som si miesto v literatúre faktu. Znamenalo to pre mňa ponoriť sa do faktov, do ich vyhľadávania, napr. v histórii, a pociťovať aj radosť z toho, keď sa mi podarilo nájsť čosi nové, vlastne čosi dávno zabudnuté, alebo obchádzané.
(2004)
Literatúra faktu ma zaujala aj preto, že je to stále rozvíjajúci sa žáner, ktorého definícia sa mení a teoretici o ňom stále vedú spory. Podľa mojej mienky základ literatúry faktu spočíva v tom, že spisovateľ vo väčšej miere pôsobí na čitateľov rozum ako na emócie. Tak aj zážitkovosť a estetickosť sa v tomto prípade podriaďujú poznávacej funkcii literatúry. (V krásnej literatúre je to naopak.) Literatúra faktu vyžaduje od autora synkretický spôsob myslenia a písania. Tento žáner je – podľa mňa – akýmsi hybridom, ktorý si z iných literárnych textov vyberá, čo potrebuje. Z vecnej literatúry si zachováva úctu k faktom a presnú prácu s nimi, z krásnej literatúry naratívnosť, príbehovosť a zo žurnalistických textov uprednostňuje investigatívnosť. Samozrejme, nedá sa definovať, koľko percent z týchto troch možností si má spisovateľ literatúry faktu naordinovať do svojho textu. Niektorí inklinujú viac k vecnosti, iní zas k naratívnosti či investigatívnemu spôsobu tvorby. V každom prípade si treba uvedomiť, že spisovateľ literatúry faktu je skôr popularizátor vedy, histórie či inej oblasti, no nemožno mu zazlievať ani bádateľské pokusy, najmä v tých oblastiach, kde základný výskum nejestvuje.
(2004)
V časoch, keď sú knihy drahé a málo sa číta, zabaviť čitateľa nie je podľa mňa malá ambícia. Najmä ak človek vie, že mnohí čitatelia siahnu po knihe práve preto, aby sa pobavili. Mal som však aj inú ambíciu: do zábavného a ľahkého čítania zabaliť i čosi poučné...
(2003)
