Ivana Dobrakovová photo 1

Ivana Dobrakovová

17. 4. 1982
Bratislava
Žáner:
prekladateľská činnosť, próza

Autor o sebe

Ja som nikdy zo Slovenska celkom neodišla, stále som sa sem vracala. Keď som odchádzala, tak som Slovensko nemala veľmi rada. Na vysokej škole som mala depresie. No a potom som začala písať, začali mi vychádzať poviedky, začala som prekladať, našla som si nových priateľov... Takže teraz je Slovensko tou najkrajšou krajinou, kde mám všetkých známych, rodinu a tak ďalej. A nemám depresie.

Psychohygienu si riešim inde. Nepíšem preto, aby sa mi nejako uľavilo. Keď píšem, je to vlastne stav až akejsi neprítomnosti. Ja neviem, čo sa objaví na tej obrazovke. A niekedy sa dodatočne pýtam: Prečo som napísala toto? Nemusí byť všetko premyslené. Sedím pred počítačom a teraz viem presne, ako to tam dám. Musí to ísť aj z podvedomia.

Mám pocit, že jediný text, ktorý som napísala ako psychohygienu, bola poviedka Toxo. Porodila som a napísala som ju. Ale s otcom to bolo iné. Otec mi zomrel, keď som mala pätnásť rokov. Zo začiatku som z toho bola, samozrejme, smutná, ale nemyslela som naňho. Potom som začala písať, a zrazu bolo všetko o otcovi. Ale nebolo to vedomé rozhodnutie, že – zobrazím vzťah: otec – dcéra. Nie. Jednoducho to tak vyšlo. Môj otec bol matematik, vedec. Ani s nami nebýval, takže sme nemali až taký blízky vzťah. Bol aj chorý. Až tak dobre som ho nepoznala.

Kedysi, keď som začala písať, mala som pocit, že musím písať každý deň, aby som sa vypísala. Potom, keď som sa vydala do Talianska, som naozaj písala každý deň. A nič som vlastne nemusela robiť, tak som si písala a prekladala som. A potom, keď sa mi narodila dcéra, sa to zmenilo. Ešte tie prvé mesiace, možno rok, keď veľa spala, ak som práve nečítala príručky pre matky, tak som písala. Toxo ešte vyšlo z tej zotrvačnosti. A potom prišlo hluché obdobie. Písala som málo, sadala som si k textu vždy po takom dlhom čase, že som si už nepamätala, o čom to je. Celé som to potom zahodila. Ale neskôr som sa znovu rozbehla. Napríklad teraz som v Bratislave, a nepíšem, lebo musím doprekladať jednu knihu. Moja mama by si na jednej strane želala, aby som nepísala, na druhej strane sa trápila, že prekladám Elenu Ferrante a nepíšem.

Z rozhovoru s Iris Kopcsayovou (In: Rozum, roč. I, 22. 2. 2019, február – marec, s. 10 – 19.)

 

Pokiaľ ide o témy mojich textov, nemyslím si, že by mal človek pri písaní takú slobodu, ako sa na prvý pohľad zdá. Nemyslím si, že by som sa teraz mohla rozhodnúť napísať nejaký neskutočne veselý text alebo niečo, čo by sa ma vôbec netýkalo. Resp. mohla, ale výsledok by zákonite skončil v koši. Myslím si, že témy si vyberajú autorov, nie naopak. Je ale pravda, že niekedy (napr. pri čítaní recenzií alebo v rozhovore s niekým) ma zarazí, ako depresívne mnohí ľudia vnímajú moje texty, aké sa im zdajú ťaživé a bezútešné. Ja sama sa pri písaní často výborne bavím a čím horšie sa darí mojej postave, tým väčšiu exaltáciu pri tom zažívam. Ale, samozrejme, sama nemôžem posúdiť, ako moje (hotové) texty navonok pôsobia (bolo by asi trochu čudné, keby nejako výrazne pôsobili na mňa).

Píšem, len ak svojmu nápadu naozaj verím, píšem, keď mám pocit, že čosi treba zaznamenať, ale zároveň som začala písať dosť veľa textov „pre súkromnú potrebu“, nevhodných na publikovanie, nepotrebujem vydať knihu každý rok, aby som si čosi dokazovala, musím si veci dobre rozmyslieť, cítim zodpovednosť za to, čo posielam „do sveta“.