Ivana Dobrakovová

17. 4. 1982
Bratislava
Žáner:
poézia, próza, iné

Komplexná charakteristika

Kvalitu a v zásade väčšinové pozitívne prijatie Dobrakovovej próz literárnou kritikou ilustruje fakt, že všetky jej knihy – zbierky poviedok Prvá smrť v rodine (2009), Toxo (2013) a Matky a kamionisti (2018) a román/novela Bellevue (2010) – boli zaradené do desiatky najväčšej slovenskej literárnej ceny Anasoft litera. O jej širšom, zahraničnom prijatí hovoria aj neustále nové preklady jej tvorby a zisk Európskej ceny za literatúru v roku 2019. Pri tvorbe Ivany Dobrakovovej sa najčastejšie skloňujú atribúty ako mysterióznosť, grotesknosť, deviantnosť, psychologizácia či existenciálnosť. Bolo by však redukujúce hovoriť iba o zmesi týchto vlastností. Rovnako redukujúce by bolo hovoriť o autorkiných prózach len ako o svedectvách či záznamoch psychických chorôb, špecificky ženskej a expatovskej skúsenosti.

Rozpor narušeného vnútorného prežívania a vonkajšieho, nepredvídateľného sveta s istým pevne daným rámcom je základným konfliktom Dobrakovovej próz. Týmto rámcom môže byť rovnako priestor (napr. centrum pre telesne postihnutých v Bellevue, hotelový rezort v poviedke Narcis zo zbierky Toxo či stajne v poviedke Ivana zo zbierky Matky a kamionisti), ale aj medziľudský vzťah či telesnosť. Všetky majú svoje nastavené pravidlá, v ktorých sa protagonistky nedokážu orientovať či stotožniť sa s nimi. Práve vďaka neschopnosti podriadiť sa pravidlám vonkajšieho sveta, ktorý tvoria iní ľudia, ich odlišné konanie a perspektívy, prežívajú Dobrakovovej postavy úzkostné, paranoidné stavy, nerozumejú svetu, chápu ho v jeho iracionalite a patrične sa podľa toho správajú. Takýto vzťah k svetu sa tak môže u postáv prejaviť pragmaticky, resp. biologicky, v podobe narušenia psychického zdravia a spoločenskej normality.

Vo svojom poviedkovom debute Prvá smrť v rodine zozbierala Dobrakovová texty rôznej kvality a rozsahu. Výstavbovým princípom, inšpirovaným napríklad mysterióznymi poviedkami Júlia Cortazára, je in medias res uvedenie čitateľa do deja a jeho postupné smerovanie k prekvapivej pointe alebo k interpretačne aj dejovo otvorenému záveru. Už v týchto poviedkach sa nachádzajú typické črty autorkinej tvorby – konkrétne topografické súradnice (Bratislava, Senec, Taliansko, Slovinsko, Francúzsko a presne pomenované mestá), nespoľahlivý rozprávač, inklinácia k hraničným, život, zdravie či celkový životný pocit ohrozujúcim situáciám, témy dysfunkčných medziľudských a intímnych vzťahov, telesnosti a neschopnosti postáv zaujať svoje miesto vo svete. Existenciálny pohľad na svet tu autorka tlmočí naznačenými, ale aj priamo pomenovanými pocitmi: hnus, strach, hrôza, úzkosť, nechuť, nevoľnosť, izolácia, hanba a neschopnosť komunikácie a konfrontácie.

V románe Bellevue Dobrakovová rozvinula mnohé postavy, motívy a dejové situácie, ktoré možno nájsť v jej debute. Najmarkantnejšie nadväzuje na poviedku Bellevue, Marseille, ktorá vzhľadom na napísaný román pôsobí ako jeho osnova či prototext. Bellevue je príbeh devätnásťročnej Blanky, ktorá sa zúčastní letnej brigády v marseilleskom centre pre telesne postihnutých, kde pod vplyvom zhnusenia z jeho rezidentov a intríg medzi brigádnikmi rôznych národností upadá jej psychické zdravie. Tento úpadok skresľuje perspektívu rozprávania a prejavuje sa aj v postupnom uvoľňovaní syntaktickej a interpunkčnej štruktúry viet a zmene osoby rozprávania. Iracionalita a grotesknosť sveta nespočíva len v motíve psychických chorôb a fyzických postihnutí – od prostého rozhodnutia protagonistky odísť na brigádu bez zjavného dôvodu, cez Blankinu neschopnosť pochopiť správanie jej spolupracovníkov, po strach a zhnusenie z rezidentov centra. Hoci Blanka má istú históriu psychických problémov, v Bellevue sa jej úzkosti a paranoje vrátia – hlavným spúšťačom sa stane romantické zblíženie so slovinským spolupracovníkom, jej stav sa následne zhorší po sexuálnom styku s ním. Konfrontovaná s vlastnou krehkou telesnosťou a hnusom z nej a z paranojí o zášti pacientov voči nej kvôli jej dobrému fyzickému zdraviu, jej vnútorné problémy prerastajú do presvedčenia, že hybnou silou sveta je nenávisť. Blankin zhoršený stav ju napokon dostáva do jednej roviny s pacientmi – jej paranoidné predstavy, že celý personál a všetci pacienti sú zdraví a obrátení proti nej, narastajú, keď sa jej spolupracovníci začnú k nej správať ako k pacientovi. Rovnako aj tu svet funguje podľa svojich pravidiel, do ktorých sa protagonistka nedokáže zaradiť.

V tretej knihe, zbierke poviedok Toxo, sa autorka zamerala, podobne ako v prvej knihe, na ozvláštňovanie banálnych situácií. Podmieňuje vnútorný nepokoj, úzkosť či strach, ktorý zneisťuje postavy a núti ich vnímať inak banálne situácie ako nebezpečné, ohrozujúce. Tento princíp naznačuje už názov, odkazujúci na toxoplazmózu, infekčné ochorenie, ktoré sa môže nachádzať v ľudskom organizme, ale jeho symptómy sa nemusia nikdy prejaviť, a ktorý pomaly mení povahu svojho hostiteľa. Zároveň pridala tehotenstvo a materstvo do inventáru tém. Rovnako ich spája s úzkostlivými a paranoidnými stavmi, grotesknou telesnosťou a ďalšou podobu iracionality. Tehotenstvo tu predstavuje ďalšiu životnú situáciu s pevne určenými pravidlami, ktoré protagonistky nedokážu prijať a stotožniť sa s nimi. Hoci samo je vnímané ako narušenie jedného poriadku, cudzorodý element, rovnako sa ako ďalší druh poriadku narúša niečím iným. Postavy vidia samy seba ako cudzinky nielen vzhľadom ku krajine, v ktorej žijú, ale cítia sa cudzo aj v rodinných a intímnych vzťahoch a vlastných telách. Telesnosť ako problematická súčasť života sa tu prejavuje v rôznych rovinách, okrem spomenutého tehotenstva (Toxo) napríklad kúpanie v mori počas menštruácie (Narcis), samotný pôrod (O ovocí a zelenine) či podprahové ponižovanie zo strany upratovačky ohľadne výzoru a následná latentne lesbická epizóda (Rosa). V Toxo Dobrakovová pokračuje v odhaľovaní spodných prúdov vedomia, toho, čo ostáva väčšinu času nevidené a neuvedomené.

V nateraz ostatnej zbierke piatich poviedok Matky a kamionisti autorka pokračuje v opísanej línii existenciálneho písania. Vracia sa k témam iracionality sveta a človeka, rodinnej anamnézy, nefunkčných vzťahov a sexuality a k zviditeľňovaniu podpovrchových úzkostí, strachov, ale aj túžob. V úzadí sa stále vyskytujú motívy psychických ochorení, no nie sú primárnym záujmom poviedok. Už samotný názov odkazuje k zblíženiu inak vysoko vnímanej úlohy matky a nízkej polohy divokej sexuality symbolizovanej kamionistami, čo sa napokon názov vyjaví aj v poslednej poviedke Veronika, ktorá zobrazuje mužov za volantom ako osamelých, sexuálne neukojených kočovných jedincov. Tému materstva tentokrát netematizuje ako skúsenosť z prvej ruky, viac sa zameriava na vzťah matky a dcéry, nevyrovnaný a vo svojej podstate autoritársky. Matky kontrolujú životy dcér, ktoré z rôznych dôvodov nie sú kompetentné sa o seba plnohodnotne postarať – oprávnene kvôli psychickým problémom, ale aj neoprávnene kvôli prehnanej starostlivosti matiek. Objavuje sa tu hybný motív ventilovania frustrácií, nech už ide o prosté vyrozprávanie sa (Otec), neveru (Lara), hľadanie sexuálneho partnera cez internet (Veronika) či až vybitie si potláčanej zlosti, agresie a úzkosti na koňovi (Ivana). Toto vyplavenie negatívnych pocitov Dobrakovová exponuje aj ako moment iracionálnej vzbury proti nepochopiteľným pravidlám sveta, ktoré tentokrát určujú rodičia, partneri či milenci. Ide spravidla o pokusy vykročiť z rutiny, banality a pasivity života v rámci týchto pravidiel, v extrémnejších prípadoch pokusy o ukončenie manipulatívneho a tyranského správania zo strany partnera či rodiča.

Ivana Dobrakovová sa okrem vlastnej prozaickej tvorby venuje prekladu z taliančiny a francúzštiny, prevažne súčasnej beletrie s komerčným potenciálom. Preložila celosvetovo bestsellerovú tetralógiu Eleny Ferrante Neapolská sága, ktorá pozostáva z kníh Geniálna priateľka (2015), Príbeh nového priezviska (2016), Tí, čo odchádzajú – Tí, čo zostávajú, Príbeh stratenej dcéry (obe 2017). Z taliančiny tiež preložila román Prvá pravda (2019) Simony Vinci. Okrem toho z francúzštiny preložila romány Emmanuela Carrèra Ruský román (2008; Cena Jána Hollého za preklad) a Iné životy ako môj (2010), román Sneh (2006) od Maxence Fermine, Vymazaný muž (2007) od Françoisa Soulagesa, Sex na mieste činu (2010) Raphaëla Majana či Mitterandov klobúk (2014) Antoine Lauraina.

Viliam Nádaskay, 2019