Ivana Dobrakovová photo 1

Ivana Dobrakovová

17. 4. 1982
Bratislava
Žáner:
prekladateľská činnosť, próza

Napísali o autorovi

Autorka v týchto piatich prozaických textoch (Matky a kamionisti), ako i v predchádzajúcej tvorbe, sústredene sonduje ženské postavy trpiace chybovým vnímaním skutočnosti a konaním v nej. Opätovne ich umiestňuje do bežných medziľudských situácií, aby vytvorila konšteláciu, pomocou ktorej sa snaží exponovať to, v čom totálne zlyhávajú. Za svoje abnormálne reakcie totižto v princípe nemôžu, keďže sa nezriedka nedajú ovládať vôľou, a tak v nepochopení vlastných obmedzení, pod vplyvom iných škodlivých faktorov, zostávajú uzavreté a stratené vo svojich mentálnych matriciach. Abstrahujúc z prípadu Veroniky čakajúcej na nákladiak s pochybným osadenstvom, všetky sa obdobným spôsobom rútia pod pomyselné kolesá valiacej sa reality.

Peter F. 'Rius Jílek, RUZUM, č. 2, 2019

Dobrakovová, a je to jednoznačne najsilnejšia stránka jej autorského rukopisu, vie ponúknuť príbeh, ktorý rozširuje skúsenostný obzor bežného čitateľa. Obzvlášť tam, kde sa dotýka tém, ktoré prekračujú horizont každodenných starostí; tam, kde ponúka text, v ktorom protagonistky vedú monológy do prázdna a ničoty, spôsobené ignoranciou a ľahostajnosťou vonkajšieho sveta. V týchto silných momentoch, ktoré v Matkách a kamionistoch bezpochyby sú, potvrdzuje vlastné literárne schopnosti. Napokon vedie pozoruhodné monológy, ktoré dlho rezonujú v podobe autentického čitateľského zážitku.

Magdalena Bystrzak, PLAV, 31. 12. 2018

Priam s prekvapujúcou ľahkosťou píše Dobrakovová o veciach neobyčajne ťažkých a komplikovaných, počnúc mileneckými vzťahmi so všetkým, čo s nimi súvisí, cez zvláštne rodinné väzby až po základný postoj k životu. Autorka nestavia svoje texty na príbehových komplexoch, v popredí sú skôr kontakty medzi postavami, ich vznik, priebeh alebo zánik, pričom všade vládne dezilúzia, či sklamanie. Ba ak by som mal charakterizovať celkový tón jej knihy, autorka tu až programovo pestuje akúsi antiestetiku, vrhá pochmúrny pohľad na veci a ľudí okolo a na svet vôbec.

Jozef Bžoch

Dobrakovovej poviedky priniesli rozsiahlu paletu protagonistov bojujúcich so svojimi prízrakmi – rozmanitými obsesiami, neurózami, tikmi, psychickými úchylkami, odetými do „duchárskeho“ šatu. Ten na jednej strane dotváral škálu alternatív smrti (prípadne telesných, psychických zmien, starnutia, posmrtných stavov), zároveň odvádzal pozornosť od závažnejšie poňatých príbehov. Už v zbierke mala „francúzska“ a „slovinská“ poviedka (Klbko hadovTi boš zelo v redu punca) význačné postavenie. Nenápadné zmeny perspektívy (prechod z jednej rozprávacej osoby do inej) odkazovali k bytostnému, priam existenčnému problému postavy ako leitmotívu zbierky. V románe Dobrakovová zvolila otvorenosť. Prekračovanie noriem „normality“ , predtým tematizované najmä prostredníctvom halucinácií, bludov, fiktívnych postáv, duchov zo záhrobného sveta, v novom texte autorka pomenúva priamo – depresiami, ktoré ústia do vážnej (pravdepodobne zdedenej) psychickej poruchy. V kontexte poviedkovej zbierky sa oscilovanie medzi normálnym a „nenormálnym“ javí nielen ako návratná téma Dobrakovovej písania, ale ako téma ústredná a dominantná. (...) Motívom, pomocou ktorého autorka zvolenú tému explikuje je na prvom mieste bytostné pociťovanie telesnosti, ktoré sa v porovnaní s poviedkami nielen stupňuje, ale v rámci románového celku pôsobí ako integračný prvok. Konfrontácia s telesnosťou postihnutých spočiatku Blanku vedie k pocitom viny, nepatričnosti: „kráčala som medzi nimi ako obor a nenápadne odvracala zrak, zdalo sa mi nemiestne na nich čumieť a tiež nemiestne na nich nepozerať“ (s. 15). Napriek súcitu, ale i obavám a strachu (ktorý sa neskôr ukáže ako opodstatnený) nie je zobrazenie nemohúcnosti rezidentov pietne. Rovnako sugestívne vykresľuje aj aroganciu vozičkárov, ktorou „dajú každému pocítiť svoje nevládne telo, svoje chýbajúce končatiny, ten svoj hendikep, pre ktorý im treba vždy ustúpiť“ (s. 41). Rozmanitosť škály vnútorných pocitov, ambivalentné stvárnenie prežívania všedných i vyhrotených situácií patrí k silným stránkam Dobrakovovej štýlu. Neskôr sa ako dôležitejšie ukazuje spojenie medzi telesnosťou a dospievaním. Telo je reflektované ako odraz duše, zrkadlo duševných stavov, preto taká častá anticipácia vlastných obáv zo straty kontroly nad mozgom, s rôznymi dôsledkami – najčastejšie je to obava z inkontinencie, silne naturalistické fekálne predstavy a podobne. Prostredie, v ktorom sa protagonistka ocitla, prirodzene vedie k zvýšenej sebareflexii, intenzívnemu sebapozorovaniu – svojho tela, ale tiež vnútra: „pozorovať, obsedantne rozmýšľať, ako pôsobím, z čoho všetkého sa skladám“ (s. 51).

Miriam Suchánková

 

Jej prvá, knižne debutová kniha Prvá smrť v rodine je rôznorodým pokusom na tú istú tému. Protagonisti a rozprávači sú v nej konfrontovaní s mnohorakosťou svojich psychických zážitkov, ktoré majú spoločný pôvod v neexistujúcej sociálnej zhode s inštitúciou rodiny, partnerstva, resp. s inými sociálne nevyhnutnými interaktívnymi vzťahmi. U Dobrakovovej sú vzťahy spochybnené, posunuté, resp. vyvrátené naruby. Zdrojom tejto nesúmernosti však nie je na prvom mieste vonkajší svet a externé vplyvy. Spúšťačom, v literárnom stvárnení tematickým aktantom býva „zdanlivý poriadok“, všetko, čo pridlho znášame ako prirodzené, bežné, normálne, a čo sa nám následne v dramatickom zvrate ukáže ako riskantné, nebezpečné, zhubné. (...) Rozprávačka Blanka z románu Bellevue sa chce vystaviť náročnej inakosti, aby prekryla a potlačila na začiatku iba „ľahkú neschopnosť sociálnej prispôsobivosti“ v komunikácii so svetom okolo seba. Zamotá sa však do pasce, ktorú si chtiac-nechtiac nastavila. A tu už začína príležitosť pre „veľké rozprávanie“. Pripomenie nám, že svet nemá mechanickú, fyzikálne pomenovateľnú podobu, že je plný zweigovsky rozpínavej „netrpezlivosti srdca“, že svet aj iní ľudia v ňom sú (možno) iba projekciou našich potlačených túžob, snov a frustrácií. Život nie je vegetácia, je to skôr rizikový pobyt v kooperácii s vesmírom inakosti. Ak poviem, že Ivana Dobrakovová nazerá pod povrch tabuizovaného, nevyjadrila som sa presne. Ona sama sa totiž vystavuje rozprávanému a „telom“ jazyka vytvára „povrch“, pod ktorý môžeme nazrieť my, čitatelia.

Zora Prušková

Román Bellevue môžeme čítať ako prózu o iniciácii s katastrofickým vyústením, tragickú správu o nevydarenej ceste mladého dievčaťa za vzrušujúcimi skúsenosťami, dospelosťou a novým životom. Pred sebou však rovnako máme pesimistický román o egoizme, neschopnosti prekročiť „vlastné pasce“, do ktorých nás uväznil strach, úzkosti, obavy, nedôvera, ale aj ľahostajnosť k druhým. Smútok a bezútešnosť, plynúce z rozprávania devätnásťročnej Blanky, ktorá sa rozhodla prázdniny stráviť v Bellevue, v marseillskom ošetrovateľskom centre, je daný aj tým, že nepríde žiadny podnet dostatočne silný na to, aby ju z jej pasce vyviedol. Blízkosť druhého človeka zlyháva a nepomáha prekonať problémy dané jej duševnou chorobou. (...) Román Bellevue je sčasti aj románom o šialenstve, o psychickom rozklade. A Ivana Dobrakovová traktuje tieto témy až prekvapujúco kruto a v dobrom zmysle nesofistikovane. Akokoľvek by to bolo efektné, nepotrebuje si vypomáhať barličkami fantastických motívov (hoci ich trochu rozmarne v texte nechá zaznieť – ako pohľadnicu s apokalypticky vyzerajúcim výjavom, hmyz, ktorý hrdinku všade prenasleduje).

Ivana Taranenková

Pôvodná prozaická tvorba Ivany Dobrakovovej, nateraz knižne reprezentovaná poviedkovým súborom Prvá smrť v rodine (2009) a románom Bellevue (2010), sa stretla s pozitívnym prijatím kritiky aj so spoločenským ocenením. Už názov poviedkovej knihy Prvá smrť v rodine odkazuje na autorkin záujem o hraničné životné situácie. Narušenie sa spravidla týka základných sociálnych vzťahov, psychických, emocionálnych a mentálnych dispozícií jedinca, respektíve jeho vzťahu k vlastnému telu. S takýmito poruchami žijú protagonisti, najmä však protagonistky Dobrakovovej próz, ktoré sa odohrávajú v topograficky konkrétnom priestore (Bratislava a jej okolie, Francúzsko, Taliansko, Slovinsko) a analyzujú správanie tohto ľudského typu za rôznych životných okolností (v rôznom veku a rolách). Dobrakovová pritom strieda rozprávačské perspektívy a premyslene pracuje s náznakom, tajomstvom, prekvapujúcou pointou a interpretačnými alternatívami. Kladie tak dôraz na exponovanie iracionality života, čomu zodpovedajú motívy psychosomatických porúch, halucinácií, bludov atď. Výsledkom týchto variácií je recepčný efekt napätia, ale najmä významový plán zastrešujúci celú zbierku, ktorý postihuje existenciálne dimenzie ľudského života. Jeho pevnými zložkami sú pocity odporu a hnusu, izolácie a odcudzenia, nefunkčnosti a nesamostatnosti, trápnosti a hanby, strachu a úzkosti.

Námet poviedky Bellevue, Marseille z debutovej zbierky, ako aj viaceré motívy z iných poviedok autorka rozpracovala vo svojej druhej knihe Bellevue, označovanej kritikou ako román, respektíve novela. Názov Bellevue v prvom pláne označuje penzión pre telesne postihnutých vo Francúzsku, kam počas prázdnin prichádza robiť opatrovateľku protagonistka, devätnásťročná  Blanka. Skúsenosti, ktoré tu prežije, však nepotvrdzujú pekné či vzrušujúce životné vyhliadky ako druhý významový plán názvu. Naopak, konfrontácia s grotesknou telesnosťou invalidov v nej spúšťa mechanizmus depresie, s ktorou navyše trúfalo experimentuje, čo napriek zásahom priateľov vyústi do Blankinej osobnej i osobnostnej katastrofy.

Dielo tak možno čítať ako analýzu šialenstva, nihilistický variant iniciačného sujetu (o kapitulácii pri dospievaní) alebo pesimistický román o odcudzení (o neschopnosti prekročiť vlastné limity aj o zlyhávaní spolupatričnosti) (Taranenková). Týmto alternatívam zodpovedá aj protagonistkino záverečné utvrdenie sa v presvedčení, že hybnou silou sveta je nenávisť.

Dobrakovová zvolila naráciu v prvej osobe, čo jej umožnilo čitateľsky sugestívne prezentovať protagonistkin sebadeštruktívny proces. Z tejto polohy sa funkčne vychyľuje 4. časť, podávaná v druhej osobe singuláru, ktorá signalizuje odosobnenie, otupenie spôsobené nasadením liekov. Medzi motívmi pracovných povinností, oddychových aktivít a nadväzovania známostí s inými brigádnikmi, ktoré sú štruktúrované do protikladov a paradoxov, postupne pribúdajú znepokojujúce prvky, ktoré vnímame najmä ako symptómy nezvratne postupujúcej choroby (sny, predtuchy, tiky, citové zlomy, utkvelé predstavy, paranoické konfabulácie, halucinácie), ktoré však vo všeobecnosti reprezentujú nemožnosť jedinca vymaniť sa z vlastných osobnostných limitov. Smerom dopredu tak rozprávanie nezadržateľne graduje, pri spätnom pohľade sa zasa sebaspochybňujúco otriasa.

Na Dobrakovovej kultivovanom štýle sa v dobrom zmysle odrážajú jej prekladateľské skúsenosti, či už ako sústredená práca s jazykom alebo prozaickým tvarom. Styčné body pre ňu predstavuje najmä latinsko-americký magický realizmus (J. Cortázar), z domácej tradície možno spomedzi zástupcov 60. rokov spomenúť najmä D. Mitanu, spomedzi autorov 90. rokov zasa P. Rankova či Ballu. Dobrakovovej analytický záujem o človeka prekrýva povrchovú čitateľskú atraktívnosť jej autorskej inklinácie k spoločensky tabuizovaným, deviačným podobám inakosti tým, že smeruje k existenciálnym skúsenostiam a precíznemu stvárneniu nevysvetliteľného sveta.

Jaroslav Šrank