Knihu by som celkovo charakterizoval ako lyricko-reflexívnu topografiu, v ktorej sa na pozadí 31 kilometrov dlhej turistickej cesty na prelome jesene a zimy vynárajú temné obrazy chudoby, duchovnej prázdnoty a rôznorodých variantov rozkladu, ale zároveň aj akási nejasná nádej spojená s návratom rozprávača do rodného kraja.
Na záver možno povedať, že Novoročný výstup na Jaseninu má dve základné polohy – formálny experiment spočívajúci v prepojení funkčne, žánrovo a pragmaticky doteraz spolu nefungujúcich štruktúr. Od tematizácie viac-menej abstraktných kategórií (rozklad, chlad, ničota, priestor) na úrovni jednotlivých mizanscén a fragmentov próza smeruje ku konkrétnejším významom, ktoré otvárajú Juhásovu poetiku smerom k ľudskému, žitému, intersubjektívnemu svetu (duchovná apatia, nezáujem, chudoba). Druhá Juhásova poloha je tradičná: žáner iniciačného cestopisu s katarzným momentom návratu. Rozprávač sa vracia do rodného kraja, hľadá korene a nanovo nadväzuje komunikáciu s priestorom, ale aj s rodinnými predkami do tohto priestoru ukotvenými, ako to naznačuje už dedikácia knižky: Venované mojim dedom... Na rozdiel od Slobodovho Urbana Chromého, pre ktorého „roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou“, je návrat Juhásovho rozprávača striedmy, očakávania sú menšie a city tlmené: „Vidím steny rodného domu“ (s. 92), hovorí rozprávač na konci knihy po výstupe na vrchol Jaseniny.
Radoslav Passia, Návrat ako nádej, 27. 2. 2017, http://plav.sk/node/45
