Ján Beňo photo 1

Ján Beňo

3. 10. 1933
Slatinka
—  8. 12. 2020
Bratislava
Žáner:
literatúra faktu, pre deti a mládež, próza, publicistika, rozhlasová tvorba, scenáristika

Komplexná charakteristika

Ján Beňo je významný slovenský prozaik, autor tridsiatky kníh, a to tak pre dospelých, ako i pre deti a mládež. V rámci jeho tvorby môžeme rozpoznať niekoľko vývinových fáz. V 60. rokoch, teda keď vstúpil do slovenskej prózy a vydal tri knihy, poviedky Každý deň narodeniny (1964), Nad modrým svetom (1968) a novelu Braček Rozum, sestrička Harmónia (1971), má jeho prozaické umenie hľadačský ráz. Pre vtedy aktuálne problémy, spoločenské aj osobné, hľadal moderný, aktuálny výraz.

Ďalšia fáza v jeho prozaickom vývine bola podmienená faktom tzv. normalizácie, ktorá nežičila experimentom. Beňo sa – obrazne povedané – vrátil na dedinu a zakoreňoval sa v rodnej pôde. Dedina znamenala preňho aj etickú bázu. Práve tu nachádzal, predovšetkým v starších obyvateľoch, stálosť, činorodosť, múdrosť a najmä kladný vzťah k životu, všetko, čomu protirečil rozkývaný a na rozličný spôsob pohýbaný život mesta, inteligencie, teda verejnosti uspokojujúcej sa s povrchnými a nestálymi záujmami a hodnotami. Také sú jeho poviedky Alej lásky (1975) a romány Druhý semester (1977), So synom (1978) a ďalšie.

Druhou veľkou témou, ktorú Beňo vtedy rozpracúval, bola téma svetovej vojny a SNP. Dotkol sa jej v románe Predposledný odpočinok (1980), ale najmä v románoch pre mládež Jeden granát pre psa (1971) a Škola sa začína v máji (1974). Vojnová a povstalecká tematika je uňho zároveň návratom do detstva, do mladosti, lebo udalosti, ktoré sa na ňu viažu a ktoré do týchto kníh vložil, zažil ako dorastajúci chlapec. Návratom do detstva – v širšom slova zmysle – obohatil objektívnu tému (vtedy dosť exploatovanú) o výrazné subjektívne tóny a pridal k nej i pôsobivú lyrickosť.

Ďalšie Beňove prozaické knihy sa vyznačujú špecifickou témou, a to je hrozba zatopenia rodnej dediny (v tomto prípade teda i spomenutej etickej bázy) kvôli stavbe priehrady. Beňo sa narodil v Slatinke, dedine blízko Zvolena – práve táto dedina mala zmiznúť pod vodou, pretože tam niekto naplánoval celkom zbytočnú vodnú elektráreň. Autor sa vyrovnával s touto hrozbou ako občan, písal na rozličné miesta, osobne sa angažoval a zároveň vkladal tento problém do svojich próz. Nájdeme ho v románe Kým príde veľryba (1986) a čiastočne i v románe Posledný svedok (2007). Tam sa však rozpamätúva nielen na bývalý dedinský svet, ale aj na vlastný osud. Je to žiarivá bilancia cez spomienky na slnečné dni – tých bolo menej – i na životné pohromy, ktorých bolo viac. Okolnosti súvisiace s priehradou Jána Beňa zaktivizovali. No aktívny bol už v mladosti. Ako vysokoškolák bol v polovici päťdesiatych rokov jedným z iniciátorov tzv. pyžamovej revolúcie. Bol to vlastne prvý aktívny prejav kolektívnej nespokojnosti s daným stavom vecí v socialistickom režime. V rozličných aktivitách pokračoval ako redaktor, časopisecký i vydavateľský. Kritikami a glosami zasahoval do literárneho vývinu a ovplyvňoval kultúrnu atmosféru. Beňova nespokojnosť s daným stavom vecí si našla živnú pôdu aj v próze, kde sa premietla do satiry a irónie. Taká je novela Dobrodinec (1988) a tri knihy satír Maslo na hlave (1997), Pŕhľava pre speváčku (2000) a Kolotoč (2002), ktoré vyšli až po roku 1989. Autor v nich ostro reaguje na negatívne javy a zjavy tak v spoločnosti, ako aj v kultúre.

Beňova tvorba pre deti a mládež počtom titulov nezaostáva za tvorbou pre dospelých. To znamená, že je trvalou súčasťou jeho prozaickej činnosti. Rozoznávame v nej niekoľko žánrov. Bohato je zastúpená tzv. autorská rozprávka (Ondrej Ondrejko a Zeleň kráľ, 1973; Ako sa zajac nestal starostom, 1993; Lietajúci slimák, 1995), rozličné adaptácie ľudových rozprávok (Starý husár a nočný Čert, 1993; O Kubovi najkubovskejšom na celom svete, 1997), ale dominujú takpovediac príbehy zo života. Ak sa v predošlých žánrových konkretizáciách uplatnila Beňova fantázia, v knižkách ako Sneh je môj kamarát (1978), Letná fujavica (1978) a Naučil som sa mlčať (1985) má jeho obrazotvornosť charakter rozvíjania a odpovedúvania skúsenostného základu. Pritom sa autor raz sústredil na vlastný príbeh – taká je Letná fujavica – inokedy na psychologické prekreslenie postáv a na realistické zobrazenie personálnych vzťahov, teda vzťahov medzi bratmi (mladším a starším), medzi deťmi a rodičmi či starými rodičmi a pod. Taká je próza Naučil som sa mlčať, dodatočne hodnotená veľmi vysoko, predtým nedocenená. V ďalšej knižke Záhada vtáčej záhrady (2001) spojil obe prednosti: psychologické prekreslenie vzťahov a napínavú fabulu. K nim môžeme prirátať aj najnovší titul Šaľo a päť mudrlantov (2011).

Beňo je autor tvrdých realistických čŕt, niet v ňom nijakej maznavosti. Žil v tvrdom svete práce a povinnosti a taký je aj jeho literárny svet.

Vladimír Petrík