Beňo bol sám sebe natoľko verný (čo sa v našich pomeroch vníma ako mínus), že neprekvapoval. Vyvíjal sa bez toho, aby sám seba popieral a zrádzal. Alebo len v minimálnej miere (Brat Rozum, sestrička Harmónia), hoci pri hlbšom zamyslení prídeme na to, že práve tu „umocňuje“ to, čo je fundamentom jeho tvorivej špecifiky. Kto okrem neho má v autoroch našej generácie takú plynulú, súvislú a kontinuitnú tvorivú líniu ako on? Asi len úplne odlišný Ján Johanides.
Ján Lenčo
Beňo patrí k autorom, ktorých zaujíma a znepokojuje predovšetkým naša súčasnosť, táto svojou zložitosťou a rozporuplnosťou dáva dostatočné množstvo podnetov na literárne spracovanie a aj na vcelku konkrétny žáner – satirický – ktorému sa Beňo s obľubou venuje.
Etela Farkašová
Vo svojich nových prózach Ján Beňo vyjadril citlivý vzťah k prírode (čo napokon nie je v jeho tvorbe žiadna novinka), je z nich čitateľná neha k tradičným hodnotám života konfrontovaným so súčasnosťou i dávka nostalgie vyplývajúcej z vedomia, že starý svet a jeho hodnoty nenávratne zanikajú. Mladá generácia o takéto hodnoty nestojí. Prekryli ich moderné lákadlá, a tak to, čo kedysi fascinovalo generáciu otcov a starých otcov, pripadá dnešným deťom málo atraktívne, smiešne, ba dokonca celkom cudzie. Z tohto poznania sa v Beňových poviedkach rodí elegický tón, ktorý poznamenáva aj stvárnenie jemných nuáns medziľudských vzťahov i vzťahov človeka k veciam a k prírode.
Zuzana Stanislavová
Beňo prichádza s typom rozprávkového textu, ktorý nezmnožuje existujúci rozprávkový model, ale ktorý je charakteristický vlastnou podobou. Táto podoba je podmienená autentickosťou ľudovej rozprávky, konkrétnym rozprávačským zdrojom – ľudovým rozprávkarom Michalom Pavlovičom z dediny Prievaly na hornom Záhorí, podľa ktorého ústneho podania Beňo rozprávky v knihe Starý husár a nočný Čert „literárne spracoval a podal“. Na rozdiel od klasických literárnych rozprávkarov – Hronského, Rázusovej-Martákovej, Ďuríčkovej, Glocka a iných – Beňo sa teda nenechal inšpirovať klasickou štúrovskou rozprávkou v jej Dobšinským kodifikovanej podobe, ale našiel si vlastný zdroj, disponujúci – povedané jeho vlastnými slovami – fantazijnými fabulami, akých v rozprávkových knižkách väčšinou niet.
Ondrej Sliacky
