Nikdy nepovažujem báseň za hotovú, pokiaľ sa dobre neuleží. Musím si na ňu zvyknúť, prijať ju a až potom ju púšťam do života. Ostatne, asi málokto napíše báseň a hneď ju ponúka do vydavateľstva. […] Poézia je iný druh písania, než napríklad spôsob Johna Grishama, ktorý si povie, že napíše takú a takú tému pre takých a takých čitateľov, v takom a takom náklade, v tom a tom vydavateľstve. Pri básničkách to neexistuje. Možno, že niekedy viete, o akej téme budete písať, ale väčšinou ide o to, aby som si domyslel to, o čom rozmýšľam. Je to akési definovanie podvedomého. […] Keby som sa mal pokúsiť o definíciu poézie, tak by som povedal: mal by to byť úryvok zaujímavého myslenia. Všetky ostatné definície mi pripadajú vágne […] Keď básnika bolí zub, tak ho bolí strašne. Básnik všetko príliš prežíva. Je totiž viac obnažený, a preto si možno všimne aj viac vecí než iní, ktorí sú už istým spôsobom obrnení voči vonkajším zásahom. […] Aby bol básnik schopný niečo vyjadriť, musí sám seba obnažovať a scitlivieva tak ešte väčšmi. […] V každej básni by mala byť aspoň potencia pointy, ale v podstate by si ju mal vymyslieť sám čitateľ. […] Prirovnal by som to k brokovnici s odpílenou hlavňou, kde je menej presný zásah, ale širší rozptyl...
(z rozhovoru s autorom uverejnenom v Sme z 29. 11. 1997)
...poézia ako azyl. Hľadám v nej zmysel a trošku sa za to aj hanbím, lebo ak človek prakticky denne píše básne už šesťdesiat rokov, ľahko podľahne klamu i sebaklamu. Poézia je azyl, ale keď už si v nej, prichádzajú pochybnosti a tie niekedy celkom zaplnia tvoj básnický priestor.
Čím som starší, tým častejšie sa pýtam sám seba, aký to má zmysel. Je to práca? Je to zábava? Je to rutina? Je to literárne kvalitné, čo robím? Ale už to neviem prestať robiť, lebo mám pocit, že to mi predlžuje život. Zrejme to nemá príliš veľký spoločenský zmysel, asi to má zmysel predovšetkým pre mňa, aby som len tak nesedel a nehľadel do prázdna, aby som niečo robil, o niečom premýšľal...
Chcem o niečom premýšľať a najlepšie sa mi premýšľa, keď o tom niečo napíšem. Keď to vyslovím v básni. Tá malá plocha dvoch štvorverší, ktorú som si zvolil, ma núti, aby som sa sústredil, nehovoril do vetra a vyslovil hádam to, čo je podstatné a dôležité v tom-ktorom okamihu. Poézia je zvláštna vec. Niekedy je to pre mňa vášeň, niekedy hra, niekedy len trápenie... Poézia je vlastne čosi neprirodzené, je to jazyk, akým drvivá väčšina ľudstva nekomunikuje. To ma provokuje a láka. Vladimír Holan má takýto verš: „Poezie – ta hanba mluvit.“ No uvedomujem si aj márnosť tohto úsilia – vystrelený šíp nemusí trafiť cieľ […] – rozširovať dobro.
Asi neponúkam v básni čitateľovi tematickú linku, ktorú by mohol uchopiť. Pripúšťam, že tam niekedy môže komunikácia viaznuť. Možno je to aj tým, že báseň je tajomstvo. Nielen pre môjho čitateľa, ale aj pre mňa! Tam, kde nie je tajomstvo, nie je o čom rozmýšľať. Viem, že to čitateľovi príliš neuľahčujem, o to som radšej, keď ma číta a keď z toho niečo má. Raz som si to definoval takto: Píšem pre všetkých, ale nie pre každého.
(z knihy rozhovorov Jána Štrassera s Jánom Buzássym Byť svoj; 2013)
