Ján Buzássy photo 2

Ján Buzássy

10. 4. 1935
Kočovce
Žáner:
esej, literárna veda, poézia

Komplexná charakteristika

Zásadný vplyv na poetiku autora má rozhodnutie, čo od literatúry očakáva a čo je ochotný jej dať. Nejde tu o vedomé rozhodnutie. Možnože výber podmieňujú nadobúdané schopnosti a skúsenosti, ale možno pozíciu básnika určujú i zákonitosti, ktoré jestvujú mimo naše zmysly a chápanie. Ján Buzássy sa chce dotýkať práve tohto priestoru.

Verše jeho prvotín tak pôsobia ako rad citátov, ktoré disponujú potenciálom byť zapamätateľné prvým čítaním. Neznamená to, že autor poúča. Naopak. Tenzia spočíva v snahe vychádzať z priestoru intuitívne tušeného a vo vedomí, že slovami tento priestor sám tvorím. Tieto dve zdanlivo protirečivé strany sa spájajú v akte objavu, ktorý je zároveň „len“ momentom hľadania. Ide o objav súvislostí medzi základnými ľudskými konštantami (dych, koža, slzy, jazyk, reč) a telesnosťou prírody (kameň, piesok, vietor, svetlo, rieka), medzi hodnotou pominuteľného citu (láska, úzkosť) a myšlienkovým bohatstvom histórie (antika).

V prvotine Hra s nožmi (1965) vibruje snaha byť v cite a názore silný a jasný ako kameň a nemožnosťou tento stav dosiahnuť; uvedomenie si, že práve táto nemožnosť je oným nespochybniteľne pevným a že práve tu vzniká a jestvuje láska, ktorá však sama nikdy nedokáže byť celkom nespochybniteľná.     

Pretože, ako zvýrazňuje Škola kynická (1966), aj to najstatickejšie v sebe obsahuje procesuálnosť a krehkosť. Autor veľmi koncentrovane pracuje s neustálym variovaním tých istých motívov, ktoré citlivo a konštantne preskupuje. Tak objavuje univerzálny charakter situácií, ktoré človek pociťuje ako jedinečné, ale, naopak, aj živelnosť univerzálií.

Tak aj v prípade zbierky Nausikaá (1970), kde odkaz antiky je východiskom i rámcom celého textu (Nausikaá bola kráľovská dcéra, ktorá sa podľa Homéra ujala Odyssea pri povojnovom blúdení). Napriek jasnému kultúrne-historickému ukotveniu nie je nevyhnutné byť habilitovaný v odbore antickej kultúry a, naopak, nejde ani o okatú aktualizáciu minulosti. Autor vytvára všeobecný, no zároveň vynaliezavý jazyk, ktorým oživuje nadčasové podstaty tohto príbehu, rozvíja prítomnosť aj minulosť v ich neoddeliteľnosti.    

V knihe Krása vedie kameň (1972) sa cielenejšie zvýrazňujú podoby návratnosti, kolobehu, avšak, opäť, nie len ako učenie, ale cez telesne prežívané pohnutia. Zmysluplnosť činov, životných ciest i otázok sa pri pociťovaní samého seba dostáva do tiesne, v kontexte odstupu od seba samého sa však harmonizuje. Najvýraznejšie básnické elementy tohto balansu – kôň a vták, sú tu silou a slobodou, no zároveň, ich hodnota sa demonštruje len v priestore bez súradníc, v priestore, ktorého najlapidárnejšími rozmermi sú noc, tma a oheň.    

Prvé štyri Buzássyho diela vytvorili jasné, no zároveň pestré ideové východisko, ktoré, hoci sa ďalej transformovalo rôznymi smermi, vždy zostalo latentne prítomné. 

Rozprávka (1975) ponúka v rámci spôsobu autorovho vyjadrenia zmenu žánru – zbierku alegorického ladenia tvoria spevy i dramatické pasáže, ktoré vnútorný mnohohlas autorovej typicky univerzálnej, zároveň však telesne nutkavej metafory, žánrovo transponuje do explicitne predvedených dramatizujúcich prehovorov.       

V zbierke Rok (1976) sa téma kolobehu, a v ňom obsiahnutých významov pominuteľnosti i stálosti, napájajú na dobovo aktuálnu tematizáciu práce. Hoci naladenie tohto napojenia je, tiež dobovo aktuálne, pozitívne, určite nemožno hovoriť o oslave a teda o sprenevere voči vlastnému gestu. Ako sa totiž ukáže ďalej, spoločensky aktuálny presah, ktorý tu autor započal, bol latentne prítomný v jeho tvorbe pravdepodobne od počiatku.    

Rovnako v diele Znelec (1976), ktoré je venované Bratislavským hudobných slávnostiam a  odkazuje na vybraných géniov hudby a ich diela, nevzniká pátos oslavnosti, hoci tu by mohol byť skôr rešpektovaný. Básne sú prepojené pocitom úzkosti, či smrti, ako tvorivej bázy umeleckého pôžitku. Tento pocit však, bez sugerácie rozhodnutia, balansuje medzi uznaním nadčasových výsledkov a trpkosťou individuálnej obety.    

Bazová duša (1978) a Ľubovník (1979) sú relatívnym návratom k autorovej ranej poetike, predovšetkým zvýraznením fenoménu reči. Sú vyslovením prvých slov po precitnutí z onoho priestoru bytia (a ničoty), z ktorého autor píše a ktorý vytvára. Zároveň sú otázkou, či tieto slová, pri zachovaní stavu meditatívnosti, dokážu do onoho priestoru dovidieť, či sa ho môžu dotýkať, prípadne či majú schopnosť ním prenikať.

Básne diela Pláň, hory (1982) sú naopak emocionálne ostentatívnejšie. Možno ich čítať až na hrane pátosu a irónie. Sprevádza ich kmitavá oscilácia medzi hĺbkou a výškou, medzi ktorými sa rozprestiera oná pláň. Táto zbierka vyšla v upravenej edícii aj v roku 2012, v kontexte čoho sa uvádza implicitne obsiahnutá spoločensky-politická motivácia oného nepokoja (básne boli napísané krátko po roku 1968). Usúvzťažnenie je na mieste, treba však dodať, že poetika Buzássyho veršov si v rovine čitateľského zážitku takúto kontextualizáciu bezpodmienečne nevyžaduje, v konečnom dôsledku svojho pôsobenia je aj bez nej živá. Rovnako ako v ranej autorovej tvorbe či ďalším znovuoživovaním antiky v publikácii Zlatý rez (1988).

Iným interpretačným horizontom potenciálne vysvetľujúcim významy skryté do všeobecných obrazov predošlej tvorby môže byť téma viery, ktorú autor otvoril a najexplicitnejšie zvýraznil krátko po zmene politického režimu publikáciou Náprava vínom (1993). Hoci ventilácia dlho zamlčiavaného je tu celkom zrejmá, Buzássy ani tu neprechádza do oslavného módu. Ide o komunikáciu. Vysoký počet otázok, ale aj konkrétne názvy – Spytovanie, Prosba, Spoveď... sú len explicitným prejavom dialogickosti, pričom pohyb tejto dialogickosti sa vychyľuje z rozhovoru autora s Bohom, do rozhovoru s čitateľom, so sebou samým i do menej zreteľných polôh. V tomto dialógu, vo výraznejšom prepojení so všednosťou dňa, pokračuje aj v zbierke Dni (1995).

Komunikatívnosť, ktorú skorá Buzássyho tvorba objavovala v obraze, sa v nových spoločensko-politických podmienkach ďalej realizuje expressis verbis, ako to ukazuje dielo Svetlo vôd  (1997). Triešti sa, jej významy sú rozbiehavé, enumeratívne, nedopovedávané. Autor (ako iniciátor rozhovoru) navyše začína vystupovať zo slov, ktoré sa dotýkajú onoho neznámeho priestoru a v ktorých je obsiahnutý podielom a objavuje sa v slovách, ktoré sprítomňujú len jeho samého. Mení sa tak frekvencia Buzássyho signifikantného zámeru – hľadania – autor ďalej nehľadá vo vybranom kľúči, hľadá samotný kľúč.

Zbierky Prechádzka jeseňou (1999), Pani Faustová a iné básne (2001) a Zátišie – krátky pôst (2004), hoci každá v inom rozpoložení, sú rozvedením tejto snahy nájsť samého seba v rámci poziciovania vlastného gesta v nových spoločenských podmienkach. Priamo tematizujú proces premeny stojacej na hrane skepsy (absencia lásky, životné sklamania, staroba, spoločenská situácia) a nevyhnutnosti tvorby. 

Rad ostatných Buzássyho diel – Dvojkrídle dvere (2006), Bystruška (2008), Osemnásť básní (2012), Na mieste (2015), Nábrežie  (2017) pulzujú však opäť v relatívne pravidelnom rytme. Oné hľadanie vyvažuje signál nachádzania. Znovuzískania dôvery v literatúru. Dôvery, ktorá opodstatňuje Buzássyho potrebu písať, nachádzať také myšlienkové prieniky, ktoré sú výsostnou výsadou poézie. Repertoár významu i výrazu je širší, voľnejší, symbolicky neutrálnejší i všednejší. Znovuzaznievajú témy Boha, prírody, ročných období, najčastejšie jesene a v rámci nej padajúcich listov, zvierat, nie len vtáctva a koní, v ich symbolickej rovine, častý je aj rôzny hmyz, ako nositeľ tém všednosti, domácnosti, stareckosti, či kocúry a mačky v spojení s láskou, ale aj spoločenskou kritikou. Dominantou tohto prístupu je ľahkosť. Obrazy sú ľahko čitateľné. Neskrývajú sa. Vytvára sa priestor, v ktorom čitateľ ako milovník literárnej šifry môže zostávať v rozpakoch. Pravda je však taká, že ak sa upokojí, môže aj v tomto prevedení uvidieť onú dôveru v literatúru ako médium vyššieho princípu. Miasť môže len to, že túto funkciu napĺňajú i doslovnejšie metafory, nie zákonite prekvapivé či štrukturovane variované. Napriek tomu znie aj vrcholná Buzássyho tvorba koncízne. Nadhľadom, múdrosťou, vedomím vývoja vecí. Ako nikdy, ani v týchto prípadoch však nemudruje. Ján Buzássy je totiž v prvom rade básnik. A pre báseň ani tá najhlbšia múdrosť, ktorá sa chce dotýkať bytia, nikdy nie je predmetom, ktorý sa dá uchopiť a použiť ako nástroj. 

 Daniel Domorák