Ján Buzássy je noeticky uvedomelý tvorca. Píše poéziu poznávania, ktorá vypĺňa čas ľudského života; chápe ho ako jednotu zmyslového, racionálneho a intuitívneho. V autorovom vývine možno pozorovať striedanie „temných“ a „jasných“ kníh na podklade kontrastov rozumu a citu, smrti a lásky, nepokoja a harmónie, ktoré smerujú k spriezračneniu jeho básnickej výpovede vo významovom i výrazovom zmysle.
Albín Bagin
Vrcholná Buzássyho básnická skladba Pláň, hory, ktorú sám považuje za kľúčové dielo svojej básnickej tvorby, priam programovo vysúva do popredia obrovské časové a priestorové súradnice ľudskej existencie. Nie verbálne „zbásňovanie“ historických udalostí, ale mysliteľsko-analytickým, pritom však vždy aj dôsledne básnicko-obrazovým prienikom do materiálnych i duchovných podstát, v ktorých človek realizoval svoju odvekú túžbu po celistvosti a poznaní, po kráse a harmónii.
Július Noge
Buzássymu ide predovšetkým o poetickú definíciu základných životných postojov človeka, o básnickú charakteristiku situácií, v ktorých sa individuálne konanie človeka dotýka všeobecných princípov ľudského žitia.
Dalimír Hajko
Svieži, milý až detinský titul básnickej zbierky Bystruška nás vovádza do básnických textov, ktoré sú však u tohto spisovateľa staršej generácie už od počiatkov jeho tvorby nastavené inak: reflexívne a problémovo. Bystruška však môže evokovať aj bystrosť ducha – rýdzosť úsudku, čo zas Ján Buzássy takisto od počiatku využíva ako tvorivú metódu, teda ako textotvorný prístup, spôsob, akým si otvára cestu videnia. (...) Ján Buzássy patrí k nemenným autorským typom, čo nepotrebujú experimentovať a vlastnú umeleckosť odvíjajú od klasických, tradičných ideálov, od hľadania podstatnej zákonitosti, vyváženosti a nevyhnutných hodnôt. Dobro, láska, krása a súlad tu majú cieľovú pozíciu, no nie natoľko vzdialenú, aby ich dosahovanie vzbudzovalo skepsu z nedosiahnuteľnosti, a aby sa ich plnosť sploštila na glazúru obvykle peknučkého básnenia. Dôležité a životaschopné sa javí to, že ich pozícia je prežívaná tu a teraz. Vyplýva z vnútorného presvedčenia, z úprimnej, intelektuálne oduševnenej participácie na bytí a z vecí vo významovom dianí básne často završovanej a či len tak pretkanej prekvapivým deduktívnym úsudkom – múdrosťou. Závažnosť výpovede potom nie je mdlá, oproti apriórnosti hotových básnických tém tu máme nadľahčujúcu spontaneitu tematického východiska, postreh alebo detail; a rovnako, oproti uhladenej jazykovej frizúre sa tu vynára esteticky zaujímavá štylistická pestrosť vyplývajúca z kombinácií hovorovosti, hrubosti a poetickosti. (...) Texty zbierky sú sebareflexiou, odporúčaním, poučením, varovaním, výchovnou lekciou aj aforizmom, podobenstvom alebo poznámkou. Sú predovšetkým básňou, ktorá potvrdzuje samu báseň ako neopakovateľný, svojbytný a ničím nenahraditeľný náročný umelecký útvar. Buzássyho báseň sa preto nedá relativizovať, redukovať, ani nijako inak vyjadriť: svojou endemickosťou navyše upozorňuje aj na všeobecné vnímanie básnenia neprávom zbaveného v súčasnosti akejkoľvek dôležitosti. Báseň prosto nie je alternatíva; vo svojich najvernejších realizáciách je nevyhnutnosťou. A v Bystruške nachádzame pre tento názor nespočetné dôkazy. Odcitujme si jeden z nich: „Verš učí, ako sa robiť lepším, / aby pravda, ak je, pekne zaznela, / ale ak nie je? Preto sa tak teším, / keď slovo z básne nájde priateľa.“
Radoslav Matejov
Ján Buzássy vstúpil do literatúry básnickou zbierkou Hra s nožmi (1965), v ktorej sa dotkol základných polôh ľudskej existencie a zmyslu ľudského života vo svete, a to zvláštnym spôsobom nazerania na svet. Intelektuálna metafora, ale rovnako aj zmyslový zážitok, voľný verš rovnako ako sonet, rozsiahla cyklická skladba, ale súčasne aj drobná, jemne cizelovaná básnická miniatúra – to všetko patrí k trvalým charakteristikám Buzássyho básnickej tvorby. Uznávaný literárny kritik ho nazval básnikom exkluzívneho intelektu. Zároveň je básnikom jemnej zmyslovosti, trvalo očarený antickou kultúrou, v ktorej našiel svoj estetický ideál: rovnováhu rozumu a citu, „citlivý rozum a rozumný cit“. Nadviazal na výboje konkretizmu, rozvíjal ich však analytickým a racionalistickým spôsobom. Pre jeho poéziu je príznačný zmysel pre paradox a myšlienkové vypointovanie básne. Ďalšími typickými znakmi jeho rukopisu je slovný vtip a cit pre zvukové hodnoty slova. Popri antike je ďalšou z trvalých inšpirácií jeho poézie vážna hudba. Preklady významných svetových básnikov nachádzajú ohlas aj v jeho vlastnej poézii, v mnohotvárnosti jeho básnických foriem a vysokej umeleckej kultúre jeho jazyka.
Anton Baláž
