Vysoká miera subjektívnej autoštylizovanosti v Červeňovej próze nemá len rozmer noetický, daný nedostatkom životnej skúsenosti mladého človeka, ale aj veľmi silne existenciálny, daný intenzívnym pocitom preciťovania vlastnej životnej situácie, a že práve odtiaľ pramení ono prekrývanie autorovho subjektívneho psychického sveta so svetom jeho umeleckej predstavivosti. Ak si napríklad jedna z jeho novelistických postáv uvedomuje, "že už v nasledujúcej chvíľke bude po všetkom a ja pravdepodobne zomriem" (Prorok), tak to môže znieť aj ako literárne preštylizovaná ozvena autorovho denníkového záznamu z 25. augusta 1940: "Neviem, čo mi je. Necítim sa chorý, a predsa je smrť akosi blízko." Pritom, ako sa čoskoro dosvedčilo, nešlo o nijakú koketnú hru s veľkým významom tohto slova, ale o jasnozrivé tušenie. Nemožno sa preto diviť, že toto tušenie sa spontánne predieralo do umelecky tvorivého procesu Červeňovho a že takmer úplne absorbovalo obsahovú náplň jeho diel. Podstatné však je, že zároveň akoby maximálne zintenzívňovalo práve životne existenciálnu dimenziu Červeňovej tvorby. Snovo imaginatívny typ prózy, aký vytvoril Ján Červeň, bol teda podstatnou mierou určovaný tým, čo by sme mohli označiť za životný osud či údel tohto spisovateľa. No slohová čistota, s akou tento typ prózy realizoval, je už celkom závislá od cieľavedomej tvorivej práce a teda od subjektívnej vôle i schopnosti autora.
Stanislav Šmatlák
