O knihe Počmáraný život (1966): „Knihu som zostavil z mojich reportáží v novinách, k niektorým veciam som sa však musel vrátiť, aby som zistil viac podrobností. Tých 6-7 klepaných strán, ktoré uniesli noviny, nestačili do knihy. Okrem toho bolo potrebné text komponovať takmer ako prózu, čiže potreboval som bližšie poznať charakter ľudí, o ktorých som písal a ak sa dalo, aj osobne ich poznať. Nemohol som vychádzať len zo súdnych spisov… Viete, v novinách ste sa mohli aj zodrať, zarábali ste prd. Vďaka tejto knihe som si kúpil v Devíne dvadsaťárovú záhradu aj domčekom. O tom môžu dnešní autori len snívať.“
(In: TARAGEL, Dušan: Počmáraný život. (Zabudnuté bestsellery), Sme, roč. 25, 3. 2. 2017, č. 28, príloha Magazín o knihách, s. VII. Dostupné na: https://kultura.sme.sk/c/20450739/pocmarany-zivot.html
„Kaliský nám, o pol generácie mladším novinárom ukázal, že sú témy, odjakživa pre noviny ako stvorené a treba sa im venovať. Súdničky sme písali prakticky všetci, ja sám som často sedával na súdnych pojednávaniach, ale veľa tipov nám nosili aj čitatelia. Smena bola vtedy tak populárny denník, že ľudia chodili do redakcie a prinášali nám príbehy o hrôzostrašných krivdách, ktoré zažili ich príbuzní či rodičia v päťdesiatych rokoch. Boli to nesmierne zaujímavé a vážne témy a medzi ne určite patrila aj kriminálna tématika.“
(In: TARAGEL, Dušan: Počmáraný život. (Zabudnuté bestsellery), Sme, roč. 25, 3. 2. 2017, č. 28, príloha Magazín o knihách, s. VII. Dostupné na: https://kultura.sme.sk/c/20450739/pocmarany-zivot.html
Neraz som v mojich novinárskych rokoch vyrozprával ľudské osudy ústami ich nositeľov. V istých prípadoch je tento spôsob pôsobivejší ako klasická reportáž alebo autorské rozprávanie – vytvára ilúziu, že to nehovoríte vy, ale že sa s čitateľom rozpráva priamo nositeľ deja. Je však aj zložitejší. Človek musí zachovať nielen vernosť životného príbehu svojho hrdinu, ale mal by rešpektovať aj jeho nazeranie na vec, jeho zorné uhly a hádam aj jeho tóninu. A je jedno, či je to v reportáži alebo v literárne spracovaných a knižne vydaných spomienkach. A práve v nich musí byť autor veľmi citlivý, dostáva sa totiž hlboko pod kožu človeka, o ktorom hovorí – veď píše vlastne jeho memoáre.
