V Gavurovom básnickom debute Pálenie včiel (2001), akoby v rozpore s predstavami a sugesciami navodzovanými názvom, prevláda skôr motív vodného živlu, ktorému skromnejší motivický výskyt ohňa, plameňa, prípadne púšte tvorí vlastne len nenápadnú protiváhu. V lyrickej obraznosti zbierky ako celku sa aspoň najvýraznejšie a symptomaticky vyníma morsko-oceánska námetová rovina vyvolávajúca mytologické, homérske (odyseovské) asociácie, rovnako zakladajúcou a smerodajnou je však aj významovo-tematická vrstva biblických či shakespearovských odkazov. Motív vody v jej rozmanitých podobách tu má pritom ambivalentné zastúpenie – je zhubná i životodarná: „Odyseus zabitý a / Odyseus zrodený / vodou s vodou vykríkne“. Raz to môžu byť „utopení“, ktorí „stúpajú / po studniach k najvyššiemu“, prípadne „užovka loviaca v rybníku / na hladine objektivity“, inokedy zase známy odyseovský topos bludnej moreplavby, ostrovnej odľahlosti vo vzdialených končinách, volajúcich nedozerných diaľok a obzorov – to je tá „ľahšia“, vzdušnejšia stránka morského motívu, umocňovaná tiež často exponovaným motívom letu vtáka. V mýtopoetickej atmosfére, resp. obrazoch mora po celý čas, najmä však v časti Kalipsó (Kalypso), rezonuje jednak svet homérskej epiky – jeho pokojná, prívetivá, mierumilovná stránka, z ktorej k nám nedolieha zlovestné rinčanie zbraní, ale tajuplný, lákavý šum mora – no takisto aj duch aiólsko-iónskeho lyrizmu.
Grécka i biblická antika majú v Gavurovom debute zjavne dominantné postavenie. Pri evokácii archaického homérskeho, resp. patriarchálneho biblického sveta – ktorá je inak v tejto zbierke zvlášť sugestívna, prenikavá, pritom nenásilná, zároveň však aj s istým neodškriepiteľným buzássyovským nádychom – v skutočnosti nejde len o čisto tematické, námetové sugescie, ale aj o istý „lyrický archetyp“, o špecifický lyrizmus. Gavura tak nezostáva len pri takpovediac „tematizovanej antike“ a ak aj použije „antiku v hotovosti“ ako v cykle Kalipsó, nespolieha sa na konvenčne a automaticky vnímanú váhu osvedčeného kultúrnohistorického emblému. Antické prvky tu nie sú „použitými motívmi“, ale organickou zložkou výrazového tkaniva básní. Od bezduchého „antikárčenia“ má preto autor naozaj ďaleko, navyše antika netvorí jedinú, výlučnú tematickú vrstvu zbierky; mimochodom aj cyklus Kalipsó je uvedený mottom-citátom zo Shakespeara: „Zaplačem, ak pomôže vám môj plač“, čo by síce okrem iného mohlo nebodaj vzbudzovať dojem akejsi „lyrickej panychídy“ za „utopenou“, „stratenou“ antikou. Shakespearovsky inšpirovanú časť predstavuje aj osobitý cyklus krátkych básní v próze s názvom Doslovný ako smiech. Zbierku uzatvára cyklus Neuhádnutá hladina, ktorého jadrom je „lyrický príbeh“ užovky.
Druhá básnická zbierka Každým ránom si (2006) má azda o čosi osobnejšie, intímnejšie vyznenie; na jej začiatku nájdeme nenápadne uvedené venovanie „milujúcim“, ľúbostná tematika je však prítomná len veľmi implicitne, nepriamo. Nosnú výrazovú modalitu – základnú emotívnu naladenosť básní predstavuje tlmene elegický, „zdržanlivo“ melancholický tón, nostalgicko-melancholický meditatívny lyrizmus vôbec, miestami s náznakmi istej enigmatickosti, pri ktorej akoby sa zdráhali „vystúpiť“ zo svojej zastretosti triviálne všedné veci a súvislosti. Ide vlastne o naznačovanú podstatu vecí a bytia vôbec skrytú, skrývajúcu sa paradoxne práve v tom, čo je najzjavnejšie a „naporúdzi“, čo nás bezprostredne, priamo obklopuje ako dôverne známe, intímne každodenné a všedné, a pritom práve v tejto všednosti neuvedomované.
Večná záhada bytia, nekonečné tajomno konečnosti, pominuteľnosti a vôbec zmyslu existencie človeka („s túžbou po trvaní blíži sa k zániku“), dráždivé večné tajomstvo toho, „aké je to na druhej strane“, keď „už prejdeš a staneš sa slovom alebo svetlom“ – čo samo osebe býva tematizované neraz nenáležite, ako vyprázdnené klišé, sa tu dostáva k slovu v neobyčajne presvedčivej, osobne autenticky precítenej a vyjadrenej, lyricko-poeticky obzvlášť „decentnej“, práve vo svojej výpovednej zdržanlivosti pôsobivej polohe.
V rôznych podobách metaforického i metonymického odkazovania, zriedkavejšie aj explicitne, sa tu objavuje motív samej smrti a „mŕtvych“, resp. „mŕtveho“, ešte príznačnejší a častejší je však permanentne variovaný motív „neprítomnosti“ – „byť“, resp. „nebyť tu“: „Nie si tu. Ale mohol si byť“. Práve tento typ modálnosti: „nie je, ale mohlo byť“, alebo aj špecificky ponímaný modus deficitnosti „niekedy sa niečo nestalo (čo sa inak mohlo stať)“ (na rozdiel od „nikdy sa nestalo“) je symptomatický pre túto zbierku: „niekedy niekto ju nemiloval. / Aj preto v spánku planie, napätá, čakajúca (...) čiernym žihadlom / zasahuje akúkoľvek, neexistujúcu sokyňu“; pozastavovanie sa nad tým, čo nie je, ani nikdy nebolo, hoci mohlo byť, mohlo sa stať; zvláštna, paradoxná – a takmer až mystická – živá a bezprostredne blízka prítomnosť neexistujúceho, toho, čo/kto (už) nie je: „Mŕtvi sú rozbití do neporušiteľnosti, žiaria / modrým prísvitom, prítomní všade, v niečej / veľkej alebo malej, celkom detskej pästi, v ktorej / ešte bzučí mucha“. Nachádzame tu dokonca aj prípady „extrapolácie“, premietnutia tejto deficitnej modálnosti do neznámej, nepoznanej budúcnosti, do roviny „budúcej neprítomnosti“: „čistý súcit s budúcimi neprítomnými“.
Elegicko-nostalgická zdržanlivosť, jemnosť, akoby v zbierke nachádzala svoj výrazový protipól v opakovane sugerovanej „živočíšnosti“, animálnosti vtáčieho dravca (Kaňa): „Príde však čas končatín, pazúrov / a ostrej krivky zobáka, hlad a strach z bielej“.
Obe zbierky sa vyznačujú vysokou mierou výrazovej, významovej i tvarovej koncíznosti a koherentnosti, tendenciou k výpovednej jadrnosti, prípadne až gnómickosti. Gavura nadväzuje v podstate na tvorivú orientáciu, ktorú v rámci domácej poézie výsostne reprezentuje Ján Buzássy. Jeho poetika miestami nápadne pripomína Buzássyho tvorbu povahou metaforiky, výstavbou verša i strofy, syntaxou i celkovým výrazom, dikciou a modalitou lyrickej výpovede. Napokon, v Pálení včiel máme do činenia akoby už aj s buzássyovsky aktualizovanou antikou; v druhej zbierke Každým ránom si badať túto „poetologickú príbuznosť“ s Buzássym celkom nezávisle od antickej tematiky. Znamená to zároveň, že v Jánovi Gavurovi možno v tomto zmysle vidieť dôstojného pokračovateľa výrazovej línie tejto vysoko kultivovanej, komorne ladenej, artistnej, inšpiráciami klasického kultúrneho dedičstva sýtenej, pritom však živej lyriky v rámci súčasnej slovenskej poézie.
Zoltán Rédey
