Ján Gavura photo 1

Ján Gavura

30. 12. 1975
Poprad

Napísali o autorovi

Túžba po podstatách sprevádza celú Gavurovu knižku Pálenie včiel. Miestami vedie táto snaha až k nekomunikovateľnosti obsahu, ktorému niekedy okrem samých jadier výpovede chýbajú východiská. Cítime, že básnik sa dištancuje od priemernej produkcie, má značné intelektuálne ambície. Po viacnásobnom čítaní sa pomaly prebíjame k zmyslu, ktorý vrcholí v dvoch záverečných cykloch. Básnik v nich nachádza tvár intelektuálneho tvorcu, ktorému nie je cudzia ani senzualita a zážitkovosť, aj keď je uložená kdesi v úzadí za textom. Báseň J. Gavura buduje postupne ako kondenzovaný, nerýmovaný útvar, založený na slede sentencií, metafor, protikladov, ironických a parodických alúzií. Najčastejšie sa jeho báseň končí viac či menej kontinuálnou pointou. Svedčí to o prevažujúcej racionálnej, konštrukčnej, vonkoncom nie eruptívnej podstate autora. Túto skutočnosť podčiarkuje aj nadväznosť na texty básnikov podobného autorského ustrojenia v slovenskej poézii po roku 1945 – J. Buzássyho, J. Ondruša, tzv. osamelých bežcov...

Anna Valcerová

Je evidentné, že Ján Gavura – na rozdiel od časti mladej slovenskej poézie – nevníma písanie lyriky ako nezáväznú hru, ako akési voľné narábanie so slovami, ako len vytváranie akýchkoľvek nezvyčajných slovných spojení (pri ktorých sa autori naivne domnievajú, že takáto „nezvyčajnosť“ sama osebe je dostatočnou zárukou poetickosti), ale chápe ho ako prostriedok na vyslovenie – povedané vznešene – istého posolstva, vecí, ktoré sa azda iným spôsobom vypovedať nedajú. Neprikláňa sa ani k tej línii našich tvorcov, v ktorých básnických pokusoch dominuje rebelantské gesto – raz presvedčivejšie, inokedy silené. Nadväzuje na bohatú tradíciu slovenskej poézie 20. storočia či – lepšie a presnejšie povedané – cítiť, že ju má za sebou: od I. Kraska a toho najlepšieho, čo vzniklo v medzivojnovom období, cez M. Rúfusa, M. Válka, J. Stacha, J. Ondruša... až po tých významných autorov, ktorí sú v súčasnosti v plnom tvorivom nasadení (J. Buzássy, I. Štrpka, P. Repka a ďalší). Práve vedomie tradície, rešpektovanie skutočnosti, že je tu kontext, ktorý nemožno ignorovať, vedie Gavuru k premyslenému, zodpovednému písaniu, čo okrem iného znamená hľadanie vlastného rukopisu, vlastného básnického výrazu. V tomto hľadaní je úspešný.

Igor Hochel

V Gavurových veršoch nájdeme radosť zo všetkého živého i smútok z pominuteľnosti (reflexie o posmrtnom živote). Racionalita prírodných zákonov sa prelína s osudovosťou, viera je dogma i výsledok poznania („Človek nemôže vraziť klinec do prázdneho priestoru“). Básnik spája svojho lyrického hrdinu s prírodou, ktorá dáva osobám, ich činom i celej atmosfére istú podobu, neodtrhnutú od praktického života, súčasne však z jeho veršov vyplýva, že nie všetko je také, aké sa zdá pri prvom vneme.

Poézia Jána Gavuru predstavuje hĺbkové, nejednoduché videnie sveta v najrozmanitejších podobách a okamihoch, v dojmoch a náladách, ktoré súčasne vyvolávajú ďalšie, až sa čitateľ spolu s autorom dostáva do existenciálnych vrstiev bytia a myslenia. Básnik vťahuje čitateľa nielen do problémov, ktoré trápia lyrický subjekt („akú farbu má pach krutosti a prázdna?“), ale nastoľuje aj základné otázky žitia a jeho naplnenia („mlčíme proti sebe“).

Gabriela Rakúsová

Básnický svet Jána Gavuru nie je bez literárnych súvislostí, odkazov, napojení a prepojení, naopak – práve ony ho vrstva za vrstvou presvetľujú, zamlčujú i odhaľujú. Autor nenecháva čitateľa tápať ani netají svoje inšpirácie, ale tvorivo ich zapája do textu, vychádza z nich, často im pridávajúc popri základnom ešte iný význam, akoby sa na hrot ihly toho mohlo pomestiť viac.

Viera Prokešová