Literatúra na Slovensku nemala čas zintelektuálniť sa, dospieť ku všetkým rozmerom modernej prózy. Bojím sa príšerne jednej veci: že náš spisovateľ stratí pre seba svoju kocku ticha, mnohosten ticha, ktorý musí byť okolo neho, aby mohol meditovať, aby mohol problémy preberať z viacerých uhlov, aby mohol nájsť ohnisko názorov. Bojím sa, že to katastrofálne postihne mladých spisovateľov. Neviem, ako by som im mohol pomôcť. Som priateľ revolty, bojím sa však terorizmu, ktorý by mohli riadiť veľmi rafinované mozgy, dokonca raritné mozgy s vysokým IQ. Bojím sa, že toto nejakým spósobom bude mať strašný dopad na literatúru, dopad cez zdanlivo prehliadnuteľnú príčinu. Že vznikne veľké nedorozumenie medzi tými, ktorí cítia literatúru, ktorí ju nechávajú do seba vsakovať, a tými, ktorí ju píšu. Že títo autori nebudú mať možnosť, nebudú mať plochu na vydávanie svojich diel. Keď sa však intelektuála malého národa zmocní defetizmus, ten národ je odkázaný na porážky a živorenie. Ak budú vládnuť krutí technokrati, ak táto spoločnosť nedostane aj mravný rozmer, môže dôjsť ku katastrofálnemu výbuchu, ktorý sa nedá predvídať.
Ján Johanides v rozhovore s Ľudovítom Petránskym ml., 1994
Nikdy som nebol komunistom, no neznášam dnešnú spotrebnú spoločnosť. A zrejme by som mal takýto názor, aj keby sa neodohral „štyridsiaty ôsmy“ a kapitalizmus sa vyvíjal nepretržite. Nemôžem prísť na chuť podnikateľom, ktorí sa predbiehajú na drahých autách a občas si vybavujú účty aj vraždou, takisto mi ležia v žalúdku najmä tí bývalí straníci, ktorí ukázali svoju pravú srsť až teraz, keď hromadia majetky... Som za slobodu a solidaritu: vždy som bol proti akejkoľvek diktatúre, ale na druhej strane nenávidím aj vsádzanie do veľkej sociálnej biedy a ponižovanie až na prah ľudskej dóstojnosti. Celá Európa je morálne rozvrátená. Od Lisabonu až po Ural. A obávam sa, že k Európe sa priblížili jej najtemnejšie dni. Chcel by som veriť, že to bude iba zimný spánok. Európa – a nielen v záujme obchodu – dovolila podmývať hodnoty a tradície, na ktorých stojí. Nechcem sa dožiť potopy.
Ján Johanides v rozhovore s Emilom Babínom, 1996
Verím, že existuje absolútna, tichá prítomnosť všemohúcnosti, ktorá móže mať niekedy takmer ironickú povahu. Viackrát vo svojom živote som sa presvedčil a neboli to nijaké modlitby, že Boh má svoj zvláštny rukopis v ľudských dejinách a v ľudskom osude, ktorý sa treba naučiť čítať. Prvým predpokladom, aby sa človek mohol na tento rukopis sústrediť, je niečo, čo ja nazývam určitým druhom pokory. Boh je nielen trestajúci, ale je to najmá nemá prítomnosť chápajúceho. Keď začínam písať, tak sa modlím asi takto: Bože, daj mi napísať tvoj žalm cezo mňa pre teba. V starovekom hebrejskom spise som spoznal jednu dôležitú vec: Príbehy sa majú rozprávať preto, aby boli pomocnou palicou, a najmä preto, aby pomáhali žiť.
Ján Johanides v rozhovore s Jozefom „Dadom“ Nagyom, 1996
