Nie každé slovo, čo príde prvé na myseľ, je vhodné na vyjadrenie toho, čo nosíme v pamäti. Slová sú ako kamienky mozaiky, ako odtiene určitej farby, treba s nimi narábať s úctou a opatrne, aspoň tak ako to robí hodinár s pinzetou, keď berie do nej maličké súčiastky hodín a opäť zostavuje ich strojček. Veta prvá a posledná musí byť ako bezchybné hodiny, ktoré správne ukazujú bytie sveta a neoneskorujú sa v čase. Prvá veta, no i veta vôbec, to je stále upozorňovanie, upozornenie na môj bod pohľadu, z ktorého sa pozerám na určitý príbeh. Napísaný text vždy odkrýva i spisovateľovu tvár a smer jeho očí. Jeho postoj. Spisovateľ nie je na svete preto, aby demonštroval svoje zranenia a apeloval na žľazy, ale aby poskytol prvú pomoc, aj keď nedokonalú. Veta je čosi strašne silné, silnejšie, ako si to ľudia uvedomujú. Už o obyčajnej vete, trebárs aj o výkriku človeka, len o tom jedinom výkriku by sa dala napísať kniha. Veta je dôstojný dôkaz pamäti, lásky a súcitu. Hovorí o kvalite, šírke vášho vnímania a schopnosti spájať aj to najvzdialenejšie s blízkym.
Ján Johanides
Keď vyšla moja knižka Nie, mnohí kritici ma posielali do čerta: Svorne tvrdili (s výnimkou profesora Janú), že jednoducho to, čo píšem, nie je literatúra. Pochovávali ma. Tak je to: so žabami zo studne sa nedá rozprávať o mori – tak vraví stará čínska múdrosť. Aké je to nepísať, to vám neviem povedať, lebo ešte som v živote nezažil ten pocit. Písať som písal, no nebola vždy možnosť publikovať, čo by som bol práve chcel. Písal som. Práve v období, ktoré spomínate, vznikli niektoré časti z Koniara Marka, vtedy som si začal robiť i náčrty k postave Fidúcie z románu Previesť cez most, eseje Listy Peržanom a iné.
Ján Johanides v rozhovore s Vladimírom Barboríkom, 1993
Zásadne píšem na papieriky. A vždy mám pri sebe dva zápisníky. Ten v ľavom vrecku je na myšlienky, ten v pravom na príbehy. Nikdy v živote som sa nepokúšal, ani som sa neodvážil dialógovú či inú prózu písať tak, že by som si sadol a začal zaznamenávať príbeh.
Ján Johanides
