Vyhľadávanie
Viacerí posudzovatelia Johanidesovej prozaickej tvorby sa vyjadrili, že to nie je ľahký autor, skôr naopak. Ťažkosti s čítaním a interpretovaním vyplývajú napr. z toho, že príbehy sa nerozvíjajú logicky, že dôsledky nebývajú rezultátmi pôvodných príčin, že príčinný vzťah ako čosi nezvratné tu vlastne nejestvuje. Dianie sa často realizuje alogicky, príbeh (ak sa dá vôbec hovoriť o príbehu) sa pohybuje dopredu asociatívnym spôsobom, čo znamená, že doň vstupujú ustavične nové prvky, ktoré neberú do úvahy to, čo sa udialo predtým. Dopredu sa postupuje v skokoch, v zvratoch, s uvádzaním stále nových začiatkov. Okrem toho, čo sa deje v príbehu na prvom pláne, má takmer vždy marginálny význam, je to málo dôležité. To, čo má váhu je skryté kdesi vnútri a treba to odhaliť. Valér Mikula, kriticky posudzujúci túto metódu, hovorí, že u Johanidesa „všetko hlavné je vo vedľajšej vete (vetách) a všetko vedľajšie v hlavnej. To vedľajšie je fabula... A to hlavné? Všetko čo nasleduje po „ako“, celý ten svet prirovnaní, predstáv, možností, predpokladov, pseudoargumentov a pseudoanalýz...“ Je to povedané príkro, ale pokiaľ ide o Johanidesovu metódu, výstižne. Pred čitateľom stojí náročná úloha dešifrovať autorove zámery v nejednoznačnom priestore, hľadať zmysel. Je to ťažké, ale stojí za to stať sa takto spolutvorcom.
Vladimír Petrík (In: Ján Johanides – prozaik ľudského údelu)
V prvej scéne titulnej novely Súkromie Johanides podáva v brisknej a hodne ironickej skratke reč nad hrobom pochovávaného „hrdinu“ Mecka. Reč príznačnú tým, že dokonale ilustruje, čo sa zásadne z akéhosi nadhrobového hľadiska celkovo v človekovi vidí. Asi toto: Nebohý súdruh Mecko bol pracovník vzorný, otec príkladný, odborník taký a onaký, činovník vynikajúci, zaslúžil sa o to a o ono, pracoval úspešne na tom a onom poli, bol to človek znamenitý, vynikajúci atď. – čiže, povedané staršou literárnokritickou terminológiou, bol „kladným hrdinom“ par excellence, „kladným“ až natoľko, že po celej slávnostnej reči o ňom ako o človekovi – nevieme zhola nič. Dozvieme sa to však hneď vzápätí, keď autor metódou veľmi zložitej retrospekcie (tak trocha spôsobom monológu samého mŕtveho, obracajúceho sa na pozostalú vdovu, ale i spôsobom dialógov, zapísaných do pamäti vdovy, či kombinovaným prvým a druhým spôsobom) rozvinie pred nami celé súkromie nebohého hrdinu. V poňatí mladého autora toto súkromie neznamená nijaký rad hrdinových portrétov zblízka či banálnych príhod, ale je totožné s celým vnútorným životom jeho postavy, čiže s celým tým nesmierne zložitým mechanizmom citov, myšlienok, vzťahov, názorov atď., ktoré podmieňujú konanie človeka, resp. vedú ho priamo k bodom, kde sa život stretá so smrťou. Ak z onoho nadhrobového hľadiska vystúpil pred nami človek-schéma, človek-formula, človek redukovaný na akýsi kádrový posudok, v ktorom sa kvalifikovali len povrchové vrstvy ľudskej osobnosti, v perspektíve tohto druhého hľadiska vystupuje pred nami človek trpiaci, zápasiaci, bezmocný, zmietaný rozličnými problémami, doslovne človek vo svojom súkromí (aj keď nie je človek súkromný, lebo autor ho stále vidí nie ako absolútum, ale v spoločenských vzťahoch).
Jozef Felix (Kniha nekaždodenná, 1971. In: Ján Johanides – prozaik ľudského údelu)
Novela Nie je spolu s predchádzajúcou knihou Podstata kameňolomu azda čitateľsky najmenej zrozumiteľná. Pre svoju intelektuálnu i emocionálnu presilu témy nad textom, ktorý sa poddal vábeniu symbolického rozprávania. Nie je kniha nesmierne vážna, ale aj bezradná. Sú v nej pasáže, ktoré sa čítajú jedným dychom, i scény, ktoré sú nezrozumiteľné pri prvom či druhom čítaní. Johanidesovská veta sa práve v tejto knihe rodí, i keď svoju barokovú dokonalosť predostrie až o desať rokov neskôr. V čase svojho vzniku vyvolala táto próza skôr odmietanie až podráždenie. Dnes, s odstupom viac ako troch desaťročí, sa táto novela môže spokojne radiť k tomu najlepšiemu, čo sa v Johanidesovej tvorivej dielni zrodilo.
Martin Kasarda, 1999
Príbeh Nepriznaných vrán sa odohráva v malom meste s veľkým chemickým závodom, v ktorom žije aj spisovateľ; chce napísať reportáž o fabrike. Priateľské posedenie u Fera, pestovateľa noriek, zvieratiek, z ktorých kožuchy dodnes patria medzi frapantné znaky blahobytu, prepychu a sociálnej prestíže – stretnutie pravdepodobne uskutočnené pri stávke o rekordné stiahnutie kože z takejto norky, na ktorom sa zúčastnia pestovateľovi známi a priatelia z okolia, medzi ktorými je viacero zamestnancov závodu – poskytuje spisovateľovi príležitosť bližšie poznať (alebo iba ukázať) miestnu spoločnosť. časový rámec rozprávania tvorí dominantne toto niekoľkohodinové stretnutie, v ktorého rámci sa – okrem stávky – nič mimoriadnejšie nedeje. Nie neproblematická veselosť a družnosť kruhu („bratsky blízka rodinnosť“) otvára ľuďom ak nie srdcia, tak aspoň ústa. Spisovateľ počúva rozhovory, do ktorých ho vťahujú, pozoruje svojich spolustolovníkov, videné a počuté dotvára, domýšľa, premieta, porovnáva, komentuje a vysvetľuje, hľadá za ním a v ňom skryté vzťahy, postoje, napätia i hlbšie názorové protirečenia a kontroverzie. („Alkohol a kruh danej témy dával nepretržitú príležitosť, aby každý hosť, čo sa stavil, pomaly a nepriamo popredstavoval svoj utajený vzťah ku každému...“). Spisovateľ napokon nepíše o chemickom závode, o výrobných procesoch, zaujme ho skôr ich odraz v človeku, podoba a povaha súčasníka, jeho postoje k továrni, k výrobe, k práci – vzťahy, ktoré ho určujú a ktoré má sám určovať. Vytvára sugestívny obraz o tom, čím žije a čím sa trápi dnešný pracujúci človek, aké sú jeho starosti a sny. Vydáva o ňom svoje vlastné, osobné svedectvo, provokuje myslenie, diskusiu.
Vincent Šabík, 1980
Johanidesovo pôvabné európanstvo nebola iba bohémska recesia. Nielenže hneď jedna z prvých poviedok, ktoré vtedy začal písať a uverejňovať v Mladej tvorbe, sa volala Európan – aj z tých ostatných bolo zrejmé, že ich autor má prehľad aj o tom, čo sa píše za železnou oponou, že má, napríklad, dobre prečítaného Camusovho Cudzinca – a že aj on sám je svojím spôsobom cudzincom tam, kde žije, pretože v totalite je aj pod rodnou strechou tak trochu cudzincom každý, komu to myslí slobodne. No práve vďaka tomu jeho tak trochu cudzinectvu sa jeho dielo stalo jednou z najnespornejších hodnôt slovenskej literatúry.
Ľubomír Feldek, In: Ján Johanides – prozaik ľudského údelu)
Johanidesova zložitosť totiž vždy bola a dodnes aj ostala rozumovým priblížením sa k peklám duše, z ktorého sú možno zrejmé spálené ľudské osud, no menej zrejmé je blkotanie ohňa spaľujúceho nadrozumovú ľudskú prirodzenosť, vďaka ktorej prežívame v nádeji a vo viere v život. Johanidesove knihy sú súdom, ale oveľa menej stotožnením s ľudským osudom. Sú jednoducho divácke, akoby im mal divácky pohľad zaručiť širšiu platnosť. A keďže v nich niet mnoho irónie ani humoru, otvorenosť, ktorá je v novšej slovenskej próze div nie posvätným cieľom, je do značnej miery uzavretá. A ich urputne budovaný tvar je tvarovou stavebnicou ohraničenou sebou samou a takmer neprepúšťajúcou svetlo ani tiene z iných strán. A to aj napriek tomu, že sú vášnivým rozhovorom o Bohu, o ľudskej náruživosti, o mravnosti, o dejinách a ideáloch a stratách tohto všetkého. (...) Johanides cez svoje rozprávačské priezory však predovšetkým vstupuje do „hmly“ „unavenej trpezlivosti“, aby podal hmatateľný dôkaz o dušiach znetvorených bytostí a varovne ho vykričal do celého sveta. Je tu však aj novší a najmä výraznejší autorský ťah: za „hmlou unavenej trpezlivosti“ možno nájsť božiu blízkosť, niečo väčšie a otvorenejšie sú nemravná politika, nemravný jednotlivec a nemravné dejiny. (...) Autor šesťdesiatych rokov minulého storočia neprestal hľadať, ale jeho nachádzanie je menej krásne ako rozumné.
Alexander Halvoník
Johanides je majster charakteristiky a v nej ukázal, čo pre prózu znamená pozorovací talent, ktorý sa díva na predmet s dokonalou vytrvalosťou a mikroskopickou dôkladnosťou.
Jozef Bžoch
Ján Johanides je jediný autor tejto generácie, ktorého nestrhla žeravá prítomnosť, tobôž nie k ironickému traktovaniu.
Vladimír Petrík
Johanides akoby stále potreboval stavať svojich protagonistov do excentrických situácií, na pozadí ktorých sa môže odvíjať celý reťazec asociatívne, cyklicky a vrstevnato rozvíjaných sebaanalytických úvah, v ktorých dominujú existenciálne stavy, impresie, pocity.
Dana Kršáková
Johanides všetky cudzie príbehy píše preto, aby sa dopátral najvnútornejších čiastočiek svojej vlastnej problémovosti.
Peter Zajac
Zaujímajú ho nie povrchové vrstvy ľudskej osobnosti, (...) ale práve to, čo sa nazýva ľudským súkromím a čo je v podstate mohutnou, no dosiaľ tak málo preskúmanou rozlohou ľudského vedomia, svedomia i podvedomia.
Jozef Felix
Johanides má životnú smolu, že nepíše po anglicky, mohol by byť svetovým spisovateľom. Slovenská literatúra má životné šťastie, že tomu tak nie je.
I. Rutkayová-Maderová
Má nezameniteľný autorský rukopis. Na čitateľa kladie značné nároky, ale jeho knihy patria ku klenotom našej prózy.
Marek Kopča (In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 39)
Okrem Biblie bol jeho prvoradou literárnou a duchovnou autoritou Dostojevskij a v súlade s jeho myslením aj on veril, že ateizmus je koreňom všetkého zla, t. j., že "ak niet Boha, všetko je dovolené". Len veľmi neochotne pripúšťal, že nielen judaizmus a kresťanstvo, ale aj iné náboženstvá a duchovné systémy majú síce v sebe zakódované vysoké etické hodnoty, ale nejeden osvietený ateista sa správa mravne šľachetnejšie než mnohí povrchní kresťania. S badateľnou neľúbosťou prijímal aj môj argument, že mnohé z najhorších zločinov v ľudských dejinách boli spáchané s poukázaním na Božiu autoritu... Keď som povedal, že podľa názoru mnohých religionistov bolo rané kresťanstvo popri judaizme ovplyvnené viacerými gréckymi filozofickými školami (najmä platonizmom a stoicizmom), ako aj indickými duchovnými systémami, hinduizmom a najmä budhizmom, prudko oponoval. "Kresťanstvo vzniklo jedine z judaizmu," povedal. Sám sa o sebe vyjadril, že je "žido-kresťan", čím narážal nielen na svoje ortodoxné poňatie biblických textov, ale aj na svoj čiastočný židovský pôvod. Bol však po otcovi pokrsteným evanjelikom a uznával aj spasiteľskú misiu Ježiša Krista, pričom raz vyjadril presvedčenie, že časom aj židia uznajú Ježiša za svojho spasiteľa. Neotrasiteľnú a viac-menej doslovnú vieru v zjavené biblické pravdy nepovažoval iba za svoju nevyhnutnú životnú istotu, ale v súlade s prvým Mojžišovým prikázaním videl v nej jedinú správnu interpretáciu sveta, v ktorom žijeme.
Ivan Čičmanec (In: TVORBA, roč. XXVIII., 2018, č. 2. s. 38-39)
Patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasných slovenských spisovateľov. V jeho tvorbe je potrebné rozlišovať dve obdobia. Do prvého patria prvé tri knihy z rokov 1963 – 1966. V nich sa inšpiroval vtedajšími literárnymi a filozofickými prúdmi, akými boli existencializmus (Sartre, Camus), módny prúd „nového románu“ s ďalším posunom k tzv. absurdnej literatúre a k využívaniu surrealistických výstavbových prostriedkov. Už prvými dielami sa predstavil ako výrazná spisovateľská osobnosť s novátorskou odvahou a ako autor, ktorý vie, čo chce, a vie to aj tvorivo dosiahnuť. Jeho záujem sa orientuje na problémy ľudskej osamelosti, úzkosti, strachu a viny, na prieniky do vnútra človeka, na odhaľovanie procesov v citových vrstvách a predstavách v hraničných situáciách. Od literárnej kritiky sa mu za to dostalo pozitívne prijatie. Potom sa na desať rokov odmlčal, akoby potreboval čas na syntézu a vyzretie literárnych postupov. Literárna tvorba druhého obdobia demonštruje zrelosť osobnosti na spoločensky závažných témach a problémoch súčasného sveta a človeka. Vecným, triezvym, ale poetickým a pútavým štýlom, s nekonvenčnou a nenapodobiteľnou filozofiou, prienikom do intímneho súkromia človeka, do jeho pocitových rovín a analýzou ľudského sveta sa zaradil k najkultivovanejším, najvyhľadávanejším a najžiadanejším autorom. Protestuje proti znečisťovaniu životného prostredia a amorálnosti zatajovania skutočnej pravdy o ňom (Nepriznané vrany), kriticky sa vyrovnáva s narastajúcim malomeštiactvom a konzumným spôsobom života (Balada o vkladnej knižke), odmietavo sa stavia k akémukoľvek násiliu a intolerancii v minulosti i v súčasnom živote a svete (Slony v Mauthausene). Odhaľuje psychologické pozadie, motívy a príčiny slabých stránok správania sa a konania človeka, zasahuje dimenzie jeho identity a pátra po hlbších osobnostných i spoločenských koreňoch amorálnosti, strachu a úzkosti človeka na pozadí rozličných tragických a bizarných príbehov. Osobitne to platí o jeho posledných literárnych dielach (Najsmutnejšia oravská balada, Previesť cez most, Zločin plachej lesbičky, Krik drozdov pred spaním, Kocúr a zimný človek, Trestajúci zločin), ktorými zaznamenal výrazný úspech u čitateľov i kritiky doma i v zahraničí. Jeho posledná kniha Rembrandt vyšla súčasne na Slovensku i v parížskom vydavateľstve Flohic Editions.
Viktor Timura
