Ján Johanides

18. 8. 1934
Dolný Kubín
—  5. 6. 2008
Šaľa

Napísali o autorovi

Johanidesova zložitosť totiž vždy bola a dodnes aj ostala rozumovým priblížením sa k peklám duše, z ktorého sú možno zrejmé spálené ľudské osudy, no menej zrejmé je blkotanie ohňa spaľujúceho nadrozumovú ľudskú prirodzenosť, vďaka ktorej prežívame v nádeji a vo viere v život. Johanidesove knihy sú súdom, ale oveľa menej stotožnením s ľudským osudom. Sú jednoducho divácke, akoby im mal divácky pohľad zaručiť širšiu platnosť. A keďže v nich niet mnoho irónie ani humoru, otvorenosť, ktorá je v novšej slovenskej próze div nie posvätným cieľom, je do značnej miery uzavretá. A ich urputne budovaný tvar je tvarovou stavebnicou ohraničenou sebou samou a takmer neprepúšťajúcou svetlo ani tiene z iných strán. A to aj napriek tomu, že sú vášnivým rozhovorom o Bohu, o ľudskej náruživosti, o mravnosti, o dejinách a ideáloch a stratách tohto všetkého. (...) Johanides cez svoje rozprávačské priezory však predovšetkým vstupuje do „hmly“ „unavenej trpezlivosti“, aby podal hmatateľný dôkaz o dušiach znetvorených bytostí a varovne ho vykričal do celého sveta. Je tu však aj novší a najmä výraznejší autorský ťah: za „hmlou unavenej trpezlivosti“ možno nájsť božiu blízkosť, niečo väčšie a otvorenejšie sú nemravná politika, nemravný jednotlivec a nemravné dejiny. (...) Autor šesťdesiatych rokov minulého storočia neprestal hľadať, ale jeho nachádzanie je menej krásne ako rozumné.

Alexander Halvoník 

Johanides je majster charakteristiky a v nej ukázal, čo pre prózu znamená pozorovací talent, ktorý sa díva na predmet s dokonalou vytrvalosťou a mikroskopickou dôkladnosťou.

Jozef Bžoch

Ján Johanides je jediný autor tejto generácie, ktorého nestrhla žeravá prítomnosť, tobôž nie k ironickému traktovaniu.

Vladimír Petrík

Johanides akoby stále potreboval stavať svojich protagonistov do excentrických situácií, na pozadí ktorých sa môže odvíjať celý reťazec asociatívne, cyklicky a vrstevnato rozvíjaných sebaanalytických úvah, v ktorých dominujú existenciálne stavy, impresie, pocity.

Dana Kršáková   

Johanides všetky cudzie príbehy píše preto, aby sa dopátral najvnútornejších čiastočiek svojej vlastnej problémovosti.

Peter Zajac

Zaujímajú ho nie povrchové vrstvy ľudskej osobnosti, (...) ale práve to, čo sa nazýva ľudským súkromím a čo je v podstate mohutnou, no dosiaľ tak málo preskúmanou rozlohou ľudského vedomia, svedomia i podvedomia.

Jozef Felix

Johanides má životnú smolu, že nepíše po anglicky, mohol by byť svetovým
spisovateľom. Slovenská literatúra má životné šťastie, že tomu tak nie je.

I. Rutkayová-Maderová

Má nezameniteľný autorský rukopis. Na čitateľa kladie značné nároky, ale jeho knihy patria ku klenotom našej prózy.

Marek Kopča (In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 39)

Okrem Biblie bol jeho prvoradou literárnou a duchovnou autoritou Dostojevskij a
v súlade s jeho myslením aj on veril, že ateizmus je koreňom všetkého zla, t. j., že "ak niet Boha, všetko je dovolené". Len veľmi neochotne pripúšťal, že nielen judaizmus a kresťanstvo, ale aj iné náboženstvá a duchovné systémy majú síce v sebe zakódované vysoké etické hodnoty, ale nejeden osvietený ateista sa správa mravne šľachetnejšie než mnohí povrchní kresťania. S badateľnou  neľúbosťou prijímal aj môj argument, že mnohé z najhorších zločinov v ľudských dejinách boli spáchané
s poukázaním na Božiu autoritu... Keď som povedal, že podľa názoru mnohých religionistov bolo rané kresťanstvo popri judaizme ovplyvnené viacerými gréckymi filozofickými školami (najmä platonizmom a stoicizmom), ako aj indickými duchovnými systémami, hinduizmom a najmä budhizmom, prudko oponoval. "Kresťanstvo vzniklo jedine z judaizmu," povedal. Sám sa o sebe vyjadril, že je "žido-kresťan", čím narážal nielen na svoje ortodoxné poňatie biblických textov, ale aj na svoj čiastočný židovský pôvod. Bol však po otcovi pokrsteným evanjelikom a uznával aj spasiteľskú misiu Ježiša Krista, pričom raz vyjadril presvedčenie, že časom aj židia uznajú Ježiša za svojho spasiteľa. Neotrasiteľnú a viac-menej doslovnú vieru
v zjavené biblické pravdy nepovažoval iba za svoju nevyhnutnú životnú istotu, ale
v súlade s prvým Mojžišovým prikázaním videl v nej jedinú správnu interpretáciu sveta, v ktorom žijeme.

 
Ivan Čičmanec (In: TVORBA, roč. XXVIII., 2018, č. 2. s. 38-39)