Ján Johanides (1934 – 2008) slovenský prozaik a esejista. Debutoval časopisecky v Mladej tvorbe a Slovenských pohľadoch v druhej polovici päťdesiatych rokov. I keď sa literárne etabloval súbežne s generáciou významných prozaikov šiesteho desaťročia (Vincent Šikula, Peter Jaroš, Rudolf Sloboda, Ladislav Ballek, Dušan Kužel, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Pavel Hrúz, Pavel Vilikovský, Alta Vášová), jeho literárne témy a predovšetkým autorská poetika majú veľmi singulárnu podobu. V troch prvých knižných textoch (Súkromie,1963, Podstata kameňolomu, 1965, Nie,1966) do slovenského literárneho prostredia priniesol intenzívny záujem o krajné podoby ľudskej existencie v jej esenciálnej podobe. Päť noviel z debutu Súkromie povojnovú skúsenosť jeho generácie už neprezentuje v nerozlíšenom ideologickom kóde. Cielene ju rozdeľuje na kolektívnu a výrazne súkromnú. V debute Johanides otvára aj svoju celoživotnú literárnu reflexiu „špeciálnej teórie ľudskosti“ (Peter Zajac). Kultivuje, rozširuje a prehlbuje ju v nasledujúcich desaťročiach predovšetkým v knihách Slony v Mauthausene (1985), Pochovávanie brata (1987), Najsmutnejšia oravská balada (1988), Previesť cez most (1991), Holomráz (1991), Krik drozdov pred spaním (1991), Kocúr a zimný človek (1994), Trestajúci zločin (1995). Johanidesovo písanie utvára samostatnú, eticky a mravne veľmi vysoko exponovanú líniu uvažovania o človeku. Spoluutvára ho originálna poetika sústredená na artikulovanie nezbadaných súvislostí, ktoré vedú od zločinu a ľahostajnosti k ich prekonávaniu kreatívnou empatickou ľudskosťou. V podobnom duchu, i keď s vysokým podielom kultúrnej skepsy a pesimizmu sú napísané aj autorove kultúrno-historické eseje, ktoré knižne vyšli spolu s autorovými rozhovormi v knihe Identita v kríze (1996). Vznikali v dlhšom časovom období a ich svetlým stredom sú návraty k úvahám o výtvarnom umení. Johanides nimi upozorňuje na svoj celoživotný záujem o sledovanie výrazových možností moderného umenia. Tento záujem napokon dotvára jeho originálnu autorskú poetiku, v ktorej latentné tvaroslovie moderného výtvarného prejavu spluutvára pre Johanidesa typickú emocionálnu súhru slova a obrazu v literárnom texte.
Zora Prušková
