V začiatkoch ukotvuje svoju poéziu v impresionisticko-senzuálnej lyrike a tematicky vychádza zo zážitkov z detstva, dospievania, rodného kraja a domoviny. Pridržiava sa zásady, že poézia má odrážať zážitky a udalosti, ktoré sú súčasťou osobnosti básnika. Citlivo reaguje aj na národnú spoločenskú problematiku z konca 30. rokov poznamenaných rozdelením Československa. Udalosti druhej svetovej vojny sa premietajú do jeho meditatívno-reflexívnej poézie konfrontačne. Šťastnú éru detstva stavia do protikladu s dobovou tragédiou. Doba, v ktorej žije, je mu "strašným storočím železa ukrutného", ktorého podoba je básnikovi neprijateľná. Odmieta ju v mene humanizmu, spoločenskej spravodlivosti a mravných ľudských hodnôt. Je presvedčený o smerovaní ľudských dejín k pokroku, o potrebe harmonického sveta, ktorého ideál je stelesnený v prírodných javoch a v žene. Veľmi skoro si uvedomuje nevyhnutnosť syntézy, v ktorej mu ide o súlad medzi spoločenským a prírodným dianím s významným miestom pre spoločenskú spravodlivosť, humanizmus v medziľudských a spoločenských vzťahoch, krásu ako harmonizujúci činiteľ, citový vzťah medzi mužom a ženou a mravný etos. Na skutočnosť nazerá organicky a komplexne. V povojnovej tvorbe odsúva do úzadia obraz tragických udalostí a naznačuje kontúry mierového života bez pátosu a verbalizmu. Nestotožnil sa so schematickými tendenciami v literatúre a zachoval si svoj vlastný prístup a filozofiu, podľa ktorej je poézia výrazom osobnosti básnika v organickej spätosti so všetkými stránkami mnohotvárnej skutočnosti. V tomto období kladie dôraz na medziľudskú komunikáciu v najširšom zmysle. V poslednom období svojej tvorby prichádza k zisteniu, že skutočnosť je oveľa zložitejšia a rozpornejšia ako ju môže človek-básnik zmyslami zachytiť. Týmto zistením začína kríza lyrického hrdinu Kostrovej poézie, ktorá však neupadá do beznádeje, ale inšpiruje ho k hľadaniu ďalších obzorov poézie. Usiluje sa priblížiť k ľuďom a k prírode, ktorá je preňho nielen záhadou, ale aj útočiskom. Prešiel na sonet, ktorý sa mu stáva prostriedkom nových možností básnickej tvorby. Vyznačuje sa myšlienkovou koncentráciou, výrazovou skratkou, jednoduchým, ale účinným básnickým obrazom a precíznymi výrazovými prostriedkami. Kostrova poézia je komunikatívna, postavená na emocionálnych, senzuálnych a meditatívnych zložkách bez experimentovania.
Viktor Timura
