Kostrove básne o láske prekračujú úzko osobný rámec... Nehľadá vinníka za stroskotanie lásky len v jednotlivcovi, ale aj v spoločnosti, v jej neschopnosti včas reagovať na kritické momenty v živote indivídua. Srdce v Kostrovej poézii je ešte príliš nenasýtené, mladé a nepokojné, aby mu stačila racionalistická odpoveď, že prípadný krach lásky možno nahradiť vyššími záujmami rodinnými a spoločenskými. Ľubostný vzťah – taká je Kostrova filozofia – nemožno nahradiť ničím, púšť lásky je neobývateľná. Treba sa pokúšať znovu a znovu o prekonanie stavu bez lásky. Tu kdesi začína Kostra syntetizujúci. Pobadáme veľmi ľahko jeho úsilie o nájdenie seba samého, o súlad sna a reality, predstavy a faktu; je v tom vzostupná línia. Sústavne rozbíja legendu o bezbolestnom prechode človeka k citovej harmónii. Prechod je bolestný a rozporný ako všetko, čo je procesom a čo naostatok smeruje k syntéze.
Jozef Bžoch
Perfektne urobený verš, starostlivo vyberané slová, presne vyvážená architektúra básne i nevyhnutná dávka subjektívnej zainteresovanosti. To, čo je pre Kostrovu poéziu príznačné je jej komunikatívnosť.
Stanislav Šmatlák
Ján Kostra patrí k baudelairovskému typu básnika, hoci ho uskutočňuje moderne, svojsky. Výsledkom nie je stotožnenie, ale zápas, stála konfrontácia pevne určeného a uzavretého subjektu s tým, čo prebieha mimo neho – neustály pohyb medzi základnými konštantami, básnicky uceleným a v podstate sa nemeniacim vnútorným svetom a svetom vonkajším, zasahujúcim básnika, alebo sa ho dotýkajúcim, raz drasticky, raz slastne.
Ján Števček
