Ján Lenčo photo 1

Ján Lenčo

23. 10. 1933
Žilina
—  1. 11. 2012
Žilina

Napísali o autorovi

Lenčo je jedným z našich najvzdelanejších tvorcov, originálny tematicky i svojou tvarovou a mysliteľskou kultúrou.

Pavol Števček  

Pól prítomnosti a pól minulosti ako dva významové plány stále vkliňované do seba rotujú v každom Lenčovom diele. Dominantná je prítomnosť… ako realizujúci sa ideál humanizmu, (…) ideálov, túžob predchádzajúcich epoch a kultúr, prítomnosť ako filozofická miera počinov a ideí, prítomnosť ako etický princíp… Minulosť ako neukončený princíp, ako stále dorážajúci evolučný princíp, ktorý má na hrote výzvu, upozornenie, odkaz, poučenie.

Peter Liba

Náš súčasník a človek v dejinách zaujímali prozaika Jána Lenča od vstupu do literatúry. Pokiaľ ide o súčasníka, tam sa obyčajne oprel o vlastný zážitok a skúsenosť (Rozpamätávanie, Roky v kine Úsmev a i.); k témam z histórie (Egypťanka Nitokris, Odyseus, bronz a krv, Žena medzi kráľmi) pristupoval ako poeta doctus, teda načítaný, poučený historiografiou i historickou beletriou. Len z tohto horizontu mohol totiž snovať svoje parodizujúce príbehy, resp. pokúsiť sa o vlastný výklad dejín. V kontexte Lenčovho diela osobitú polohu zaujímajú tie prozaické práce, kde síce autor skúma človeka v rámci histórie, ale kde sa do popredia vysunie filozofujúca úvaha a nie historizujúci príbeh. Obyčajne sú to krátke prozaické útvary, v ktorých koordinujúcim prvkom je jedna základná idea, rozvedená do beletrizovaného prípadu. Tento typ rozprávania bol Lenčovi blízky aj v minulosti, no teraz „prepukol“ naplno. V troch knihách Čarovná Lucia. Luckine krídla. Svetlo Lucia, ktoré tvoria jeden celok, autor zhromaždil vyše dvoch stoviek takýchto útvarov. Keby sme ich mali žánrovo definovať, vystihol by ich termín moralita, ale to by sme museli rezignovať na moralizovanie.  Najskôr pripomínajú žánre orientálnej literatúry, kde sa príbeh mení na alegóriu so všeobecnou platnosťou. Lenčov svet je svetom absurdity, pretože už naša existencia je absurdná. Situácie, ktoré autor nastoľuje, nie sú reálne, je to skôr zlý sen, alebo možnosť vyplývajúca zo správania sa človeka v dejinách, resp. z našich vlastností, v ktorých je hlboko zakomponované zlo a násilie. Napriek zdôrazňovanej osudovosti príbehy nevyznievajú pesimisticky. Prevažuje v nich stoicizmus, od ktorého vedie cesta k zmúdreniu. Jedným z hlavných princípov, ktorý sa tu uplatňuje, je – paradox. Ten však nie je všade rovnako účinný. Najväčšmi zaváži tam, kde ide o existenciálnu ľudskú situáciu, menej pôsobí tam, kde sa autor s vymyslenou témou len pohráva. Treba ho pochváliť za širokú škálu tém (nápadov), no na druhej strane kvantita ho občas prinúti ísť skôr do šírky ako do hĺbky.

Vladimír Petrík

Ján Lenčo patrí v súčasnej slovenskej literatúre k jej najoriginálnejším a aj najsofistikovanejším predstaviteľom. Aj vo výbere Vražda v márnici a iné poviedky – cez účinne vystavané historické paralely – vypovedal o našej nedávnej aj práve prežívanej dobe. V poviedkach sa často tematizuje absencia spravodlivosti, k tradičným lenčovským motívom patrí motív slobody a jej neľahkých dilem, motív vernosti a zrady, lásky a nenávisti, autority a autonómnosti, častý je motív zmanipulovaného vedomia, straty vlastného kritického rozumu, ale napríklad aj motív prisluhovačstva zo zištných dôvodov, motív politického (ideologického) prenasledovania. Nechýba ani večná téma (individuálnej alebo kolektívnej) identity i téma zmyslu života. Viaceré poviedky v knižke hovoria zdanlivo o triviálnych aspektoch ľudského prežívania, autor však naznačuje, že všetko je relatívne, veci sú oveľa zložitejšie, ako sa javia a je takmer nemožné uchopiť a pochopiť všetky súvislosti, kontexty a väzby medzi fragmentmi skutočnosti, o mnohých z nich ani nemožno uvažovať izolovane, bez spojenia s ich protipólom. Pretože vo všetkom sú prítomné protirečenia, apórie, paradoxy... Jeho postavy sú konfrontované so zložitosťou, protirečivosťou sveta, mnohé z nich rezignujú pred prevahou paradoxu, mnohé ho nikdy nepochopia a len v zriedkavých prípadoch niektoré z nich dokážu nahliadnuť do zložitej spleti a dospieť k istej životnej múdrosti... V podtexte jasne čítame rozpoznanie toho, že bremeno opytovania sa je ťažké, autor ho však nesníma ani zo svojich postáv, ani z čitateľov svojich poviedok.

Etela Farkašová