Aj jedna z dvoch kníh Jána Martona (1979) z roku 2013 – Atentát na tmu –, ktorá vyšla v Hiraxovom vydavateľstve, má na prebale ilustráciu – zrejme má ísť o portrét básnika (autor Juraj Vačko). Autorský profil v knižke má zároveň deklarovať autenticitu textu, integritu života autora a jeho tvorby a priblížiť text k mimotextovej realite osobnosti autora, dištancujúceho sa od výlučne básnickej komunikácie, čo možno čítať ako marketingovú stratégiu – zaujať primárne nečitateľov/-ky poézie. Pod Martonovým profilom je navyše propagačný text – Hiraxov citát, v ktorom sa znova zdôrazňuje autenticita básnickej výpovede: „Verím každému Martonovmu veršu. Viete prečo? Lebo ho poznám aj osobne.“. Marketingové pretláčanie autentickosti kontrastuje s výraznou neautentickosťou, štylizáciou textu a lyrického subjektu.
Ivana Hostová: A všetko vtáctvo nasýtilo sa ich tiel.(Slovenská nedebutová poézia 2013). In: Knižná revue 14-15/2014
Eskimák na korze (HladoHlas) je druhou zbierkou básní Jána Martona (1979). Kvalitatívne ju tiež možno radiť do prechodnej kategórie. Knižka je rámcovaná celkom „nebarbarsky“ – začína sa venovaním otcovi a na zadnej strane obálky končí Martonovým „Opatrujte sa a dávajte na seba pozor.“Vo vnútri je však vyšperkovaná obrazmi pekla, potrebou provokatívne používať náboženské symboly, unavenými vulgarizmami: „Ja a v nebi?!? Piči! Aké nespravodlivé“(s. 17), sexuálnymi a krčmovými scénami: „ožratý som šťal do snehu / pred šenkom tvoje meno“(s. 17). Zo zbierky ako celku najviac vystupuje výrazná autoštylizácia lyrického subjektu do pozície „nepoddajnej duše“ (s. 35). Svoj rebelský postoj vyjadruje nielen k bežnej poetickej lexike, ale aj k frazémam či zdravému životnému štýlu. Text je tak zmesou tínedžerskej sentimentálnosti a silných rečí, nie nepodobnej tomu, čo sa rozumie pod emo štýlom: „a ja som na kolenách / v bolestiach pod vlastným krížom // lepil sekundovým lepidlom krídla // mojich ošúchaných anjelov // ... // ktorí čakali na teba“(s. 23). Kompozične sú básne vypointované, miestami banálne, miestami celkom pôsobivo a inokedy úplne nasilu. Hlavnou témou väčšiny textov je láska – túženie po nej, spomienky na ňu, vyznania. Estetická nosnosť obrazov je nízka: „voda sa ti šmýkala po vlasoch / ako trpaslík po steble trávy“(s. 60), na mnohých miestach nachádzame klišé a banálne konštatovania. Celkové vyznenie zbierky je teda čiastočne „barbarsky“ rebelské a čiastočne sentimentálne pesničkárske.
Ivana Hostová: Tvorba ako hľadanie a (najmä) strácanie čitateľa (Slovenská nedebutová poézia 2010). In: Knižná revue 14-15/2011
Martonovým základným výpovedným gestom je nonkonformizmus, celá zbierka (Život nie je pes, je to suka) sa vyznačuje provokatívnou, výstrednou blasfémiou, nihilizmom, skepsou a dekadenciou. V ponovembrovej, resp. široko chápanej súčasnej slovenskej poézii tento postoj a poetiku najmarkantnejšie reprezentovali svojou tvorbou Ivan Kolenič a Jozef Urban. Otázne je, či a nakoľko presvedčivým spôsobom sa po nich dá ešte rozvíjať tento druh „poetiky nonkonformizmu“ – či nevyznie takáto poézia už len ako „neškodná“ maniera, strojené, prázdne gestom
Debutujúci Marton – tak sa aspoň zdá, je vo svojej básnickej i ľudskej nekonformnosti a skepse autentický, v hre je jeho vlastná životná skúsenosť, osobne zakúšaná „trpkosť“, ktorú dokáže náležite vyjadriť. Marton kladie evidentne dôraz práve na autentickosť – ozajstnosť v živote i v poézii.
Zoltán Rédey: Veľa zbierok, málo poézie. In: Knižná revue 14-15/2010
