Ján Milčák photo 1

Ján Milčák

9. 1. 1935
Levoča
Žáner:
dráma, poézia, pre deti a mládež, próza, rozhlasová tvorba, scenáristika

Komplexná charakteristika

Pre dramatickú a prozaickú tvorbu Jána Milčáka je charakteristické „filozoficko-symbolické“ (Andričíková, 2006) ladenie textov. Znamená to, že autor umelecké dielo považuje za dôležitý komunikačný prostriedok, ktorým sa dá jedinečným spôsobom preniesť nielen ľudská skúsenosť, ale aj ucelenejší svet hodnôt.

Čítanie, počúvanie a sledovanie Milčákovho diela odhaľuje skúsenejšiemu čitateľovi genologickú súvislosť s pôvodným zdrojom autorových začiatkov a raného formovania na stránkach časopisu Mladá tvorba. Sklony k novátorstvu, otvorenosť k domácim a predovšetkým zahraničným vplyvom boli blízke väčšine autorov Mladej tvorby šesťdesiatych rokov, zato úsilie nájsť svoju filozofickú podstatu a dať jej osobitý symbolický tvar už boli pre nich nepísaným zákonom. Pripomeňme si v tejto súvislosti napríklad Johanidesovo „písanie vedomia“, Slobodovo „autobiografické filozofovanie“ či Šikulovo rozprávačstvo. Na rozdiel od väčšiny generačných „súpútnikov“ však Ján Milčák nereviduje svoju poetiku tak často a tak radikálne, a azda aj preto si jeho diela zachovávajú drsnosť a zároveň istú ohľaduplnosť vlastnú práve týmto autorom. Zatiaľ čo skladbu viet (aj s typickými milčákovskými úsečnými vetami) a výber motívov Ján Milčák pre čitateľa „neuhládza“, v pozadí cítime autorovu cudnosť, a tá nám dáva istotu, že nás autor svojím prejavom neurazí, že nesiahne po arogancii a lacnom šokovaní, ktoré sa postupne stali súčasťou literatúry posledných dvoch dekád.

Pretrvávajúci „filozoficko-symbolický“ základ Milčákových diel je tiež dôsledkom toho, že autor, s výnimkou detských textov, nemá pre svoje diela dopredu presne pripravený cieľ, resp. má cieľov niekoľko. Viac ako zacielenie majú texty spoločnú atmosféru, charakter postáv a predovšetkým špecifický jazyk. Pre Milčákove postavy je typická oslabená koherencia, výrazná živelnosť až autonómnosť, čo pôsobí príznakovo a teatrálne (v pozitívnom zmysle slova). Vďaka tejto jemnej „deformácii“ sa autorovi darí dramatické a prozaické texty ozvláštňovať a zároveň zachovávať zdanie, že sa odohráva čosi reálne. Podobnú štylistickú črtu prenáša Ján Milčák aj do pásma rozprávača, dokonca aj do textov určených detskému príjemcovi.

Pre Milčákove rozprávky je rovnako typická úsečnosť výpovede a nízka teleologickosť, vďaka ktorej rozprávkové príbehy plynú samospádom, bez modelových, násilných či rýchlych riešení. Rozdiel medzi textom pre dospelých a rozprávkami je malý, autorovi záleží na tom, aby sa detský príjemca pohyboval v reálnom svete, poznával vzťahy medzi ľuďmi a život okolo seba. Milčákovi zvyčajne stačí detail, čarovný motív či vlastnosť, ktorými nadsadí inak skutočný príbeh. Raz je to čarovný maliar (v knihe Chlapec Lampášik), telefónny mužíček pán Odilo (Zuzanka a pán Odilo), lietajúci starček alebo chlapec s dlhými ušami (Jakub s veľkými ušami). Okrem detských postavičiek (ktoré preberajú rolu protagonistov) zohrávajú v Milčákových rozprávkach dôležitú úlohu aj dospelí, ktorých autor nepriamo rozdeľuje do dvoch skupín. Na tých, čo nezabudli byť detsky tvoriví, a na tých, ktorí sa na všetko čarovné pozerajú so skepsou a nepochopením. Ján Milčák nikdy nezabúda naznačiť, že čarovnosť je predovšetkým vnútorná dispozícia, ktorá je prirodzená deťom a tým dospelým, čo sa rozhodli nevzdať sa jej.

Ján Gavura