Básnická tvorba Jána Motulku sa vyznačuje tematickou i duchovnou spriaznenosťou s básnikmi katolíckej moderny, usilujúc sa o vlastný básnický pohľad na svet, bez ohľadu na dobové doktríny. Vo vzťahu ku katolíckej moderne možno u Motulku hovoriť skôr o osobných väzbách k básnikom Rudolfovi Dilongovi, Jánovi Harantovi, Jankovi Silanovi a Svetloslavovi Veiglovi. Jeho prvé verše sa objavili v prešovskom zborníku Pozdrav mladých (1942). Po návrate z východného frontu vyšla jeho knižná prvotina, básnická zbierka Blížence, ktorá prekvapila básnickou zrelosťou. Tvoria ju tri básnické cykly: Oči k hviezdam, Blížence a Postskriptum. Z tematickej i obsahovej stránky ju možno charakterizovať ako tvorivé vyrovnávanie sa s dobovými poetickými prúdmi – nielen s katolíckou modernou, ale aj s českým poetizmom a Rilkeho básnickou sugesciou, prítomnou v pritlmenej podobe aj v ďalších Motulkových zbierkach. Niektoré básne zbierky vznikali pod vplyvom zážitkov z vojny (Padlý, Predjarie na fronte) a vznik básne Ja, je datovaný Na Kryme, 22. mája 1943. Je reflexiou autorovej životnej situácie, aj reakciou na dobových básnických druhov: "Tak málo som bol včera deckom,/ snáď ešte menej ako Dilong mních". Druhá Motulkova zbierka V mimózach vietor vyšla v roku 1947 v košickom vydavateľstve Verbum, v edícii LUX, ktorú redigoval Janko Silan. Na záložke knihy, ktorá zachytáva obraz vojny, ako ju autor prežíval na talianskom fronte, tento uznávaný básnik katolíckej moderny napísal: "Motulko je rodený lyrik. Ako taký hranolom svojho básnického vedomia pretvára danosti sveta a života. Zo zbierky V mimózach vietor sála udivujúci pokoj a tichá láska. Aký mocný je tento kontrast a aký presvedčivý. Práve pianissimo Motulkovho slova, obdivuhodne úsečného a zadúšajúco plného, dosahuje očarujúci účinok". Okrem dvoch úvodných cyklov zbierky Z hĺbok zeme a Poranené jablko, ktoré sa tematicky orientujú na vojnu, je tu aj básnická reflexia na univerzálnejšie témy zmyslu ľudského života a lásky v jej rozmanitých podobách očarenia, túžby aj bolesti v cykle Na olivové lístky. Silne tu zaznieva aj motív domova. V záverečnom cykle zbierky pod názvom Bludičky básnik predstavuje galériu talianskych žien a dievčat – Valérie, Liny, Márie-Luisy, Márie-Vittorie, Mianty a Antonietty, ktoré v jeho pamäti zanechali výrazné citové zážitky. Prvé dve Motulkove básnické zbierky predstavujú už hotového, formálne i obsahovo vyzretého básnika. Bude úlohou literárnej histórie, aby nezaujato zhodnotila jeho tematický a estetický prínos do slovenskej poézie štyridsiatych rokov, rovnako ako jeho inšpiratívny vplyv na nastupujúcu generáciu básnikov, ktorí sa v tom čase tiež hlásili ku kresťanskej orientácii našej poézie – predovšetkým V. Mihálik, ale rovnako aj M. Válek a V. Turčány. O prozaickú reflexiu prežitých vojnových skúseností sa pokúsil v zbierke noviel Z ohňa a krvi. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 Motulko už nemohol publikovať, ale s novými mocenskými pomermi, so začínajúcou stalinizáciou a sovietizáciou sa vyrovnal básnickou zbierkou Čas Herodes. Vznikla v lete 1948 a Motulkovi sa s prekvapujúcou jasnozrivosťou podarilo v sugestívnom básnickom tvare vystihnúť základné črty nastupujúceho nehumánneho režimu a jeho zločinný herodesovský rozmer. Autor túto básnickú skladbu pripísal "jednej z prvých tragických obetí Času Herodes, pamiatke Andreja Žarnova, ktorý bol prvý a (počas štyridsiatich rokov) jediný čitateľ a kritik tejto poetickej skladby". Čas Herodes má aj po formálnej stránke zaujímavý básnický tvar. Úvod skladby sa nesie v tóne akoby ľahkovážnej jarmočnej frašky. "Len za korunu, ráčte, prosím, / predvedú čary zaklínači. / Vstupujte, húfy lomoziace, / máme, čo len srdce ráči. / Čo je v tomto šiatri, nikdy viacej / história nenaznačí." Básnicky silné obrazy (Jak žrebec rehce krvi atóm. / Len hrnček popola je rozum zdravý.), až prorocky pôsobiace pomenovania – ako nám všetky tie "húfy lomoziace" nahnané do krvavej arény Vodcu a jeho figúrok pripomínajú proletárske davy, nútené prizerať sa, ba povinne tlieskať všetkým tým zločinom, ktoré sa odohrávali v päťdesiatych rokoch pred ich tvárou. Čas Herodes je alegoricko-apokalyptickým obrazom vlády červeného bezprávia, skladbu prestupujú kresťanské symboly utrpenia, ale aj realistické obrazy ponížených súčasníkov: mladého študenta, starej ženy, mníšky, kňaza, "ktorému rudí fiškáli / cez biely chrbát / klobásy rudé vyťali / lebo bol hladný po pravde". Čas Herodes, ktorý vyšiel knižne až v roku 2003, stojí na začiatku dvadsaťročného, režimom vynúteného básnického odmlčania sa autora. Na samom prahu normalizácie vyšla v roku 1970 Motulkova tretia básnická zbierka s príznačným titulom Zobúdzanie popola. Sú v nej zhromaždené básne, ktoré vznikali v štvrťstoročí básnikovho vynúteného mlčania. Sám v titulnej básni charakterizuje toto obdobie veršami: "Koľko mi prešlo hlavou tém! / Umreli mŕtve. Škoda. Nemal kto ruku podať, / popretáčať mladé víno." Kým tieto verše vyvolávajú dojem tichého zmierenia, v básni Otázky zaznejú verše: "V tesákoch psích škrípe stará kosť. / Neprídu spravodliví na milosť?". Ďalšie otázky o dejinnej spravodlivosti či skôr nespravodlivosti mohol básnik predložiť svojim čitateľom znova až na začiatku 90. rokov – po skončení času Herodesov – v nových zbierkach Fialové žalmy, Havrania zima a Strmé schody. Odráža sa v nich jeho nemenný mravný postoj ku svetu, jeho kresťanská duchovná orientácia a neochabujúca tvorivá invencia.
Anton Baláž
