Ján Ondruš photo 1

Ján Ondruš

11. 3. 1932
Nová Vieska
—  7. 11. 2000
Stupava
Pseudonym:
Ján Bábik
Žáner:
poézia, pre deti a mládež, próza, iné

Napísali o autorovi

Ondrušove básne sú trojrozmerné organizmy (skoro v každej básni používa všetky tri gramatické osoby), v ktorých sa všetko týka mňa, teba a jeho a v podstate som to stále ja. Jedine báseň nás spája, ináč stojíme každý inde, hľadajúc svoj obraz, svoju tvár a svoj zmysel vo svete, ktorý je daný v základných elementoch. Aj seba sa človek zmocňuje iba v podobe takto spredmetnenej. Tieto protiklady ovládajú človeka, a preto ich netreba vytvárať a rozmnožovať, ale vyjasňovať.

Milan Hamada

Hádajúce sa subjekty Ondrušových básní sa odvodzujú od dialektickej úvahy, ktorá sa odohráva u každého človeka, ktorý chce vyriešiť problém: Ondruš zlyrizuváva normálne myšlienkové procesy do takej miery, že normálne sa zdá byť abnormálne. Ten istý subjekt vytvára tézu a antitézu, nie je v tom nič problematické až na kritikov, ktorí sa zamotali do moderných starostí o mytológiu identity a o povahe vedomia. Na druhej strane, dva zjavne protikladné subjekty, ktoré Ondruš uvádza do svojej tvorby 60. a 70. rokov, naozaj predstavujú, ako to naznačuje Hamada, básnické vyjadrenie vnímanej "ambivalentnosti človeka" alebo básnikovu snahu vytvoriť "fiktívny ko-subjekt", aby tak spochybnil alebo zviditeľnil ambiguitnosť, ktorú vníma ako neoddeliteľnú od ľudskej komunikácie.

R. B. Pynsent

Ak meriame hodnotu literárneho diela podľa toho, do akej miery sa jeho autor v túžbe po poznaní odvažuje ísť na krajnú hranicu, je lyrika Jána Ondruša mimoriadne cenná. Hľadanie sa však neorientuje ani tak smerom von, ako skôr dovnútra. Preniká nielen pod kožu, prechádza aj kosťami až k dreni, k ústrediu vnímania, kde víri bolesť, ktorá preniká do špičiek a v okamihu dokáže odhaliť skryté, alebo otvára, šíriac sa vo vlnách, dosiaľ neznáme oblasti. Celkom v duchu Baudelaira, keď hovorí, že vedomie moderného básnika sa zmenilo z prameňa bohatých radostí na "nevyčerpateľný arzenál mučidiel".

Angela Repka

Ondruš umiestňuje seba medzi veľkých modernistov tohto storočia, keďže je schopný absorbovať oba konflikty – tak "modernistický" (konflikt medzi svetom a subjektom) a "postmodernistický" (konflikt medzi ja a ja) – on je postmodernistom v zmysle extrémneho modernistu, toho, ktorému sa podarilo napnúť modernistický projekt až k svojmu kritickému bodu, to znamená, pritlačil až na okraj, ale nechal ho ešte stále stáť, skoro zničený, ale nie celkom. Aký druh "ja" sa objavuje v týchto básňach? Je to antagonistické "ja", "ja" v konflikte so sebou samým, chytené v hre vzájomných protikladov, obviňujúce, obvinenia, ktoré predpokladajú náprotivok, ale beda! Náprotivok je neprítomný, alebo skôr: náprotivok existuje, ale je totožný s tým druhým, so žalobcom. Ten, ktorý je obvinený, je ten, ktorý obviňuje. Nemôžete rozlíšiť jedného od druhého, sú rovnakí, obaja sú "ja".

Stig Saeeterbakken

Ondrušova poetická imaginácia je sčasti spoločná so surrealistickou, siaha však zväčša badateľne hlbšie. V jeho poézii nenachádzame iba psychické napätia a erotické túžby, ale aj najzákladnejšie ľudské metafyzické impulzy a imperatívy. Podobne ako takí spisovatelia ako Dostojevský, Ibsen, Hamsun, Kafka, Beckett, Gombrowicz, zo slovenských autorov napr. Janko Kráľ, zaostruje Ondruš často na onú zvláštnu symbiotickú súčinnosť kata a obete vo vnútri našej antagonistickej, azda však práve vďaka tejto bipolárnosti potenciálne tvorivej osobnosti. Tieto traumy prezentuje Ondruš v kratších i dlhších, sčasti lyrických a sčasti epických básňach prostredníctvom bohatej, veľmi osobnej, neraz až šokujúcej metaforiky a rýchleho, dalo by sa povedať náhlivého rytmu, pričom však všetky výstavné prvky básní sú podriadené ich takmer matematicky precíznej, sugestívne cyklickej kompozícii, ktorá by bola hodná takého Bacha alebo Farteina Valena.

Ivan Čičmanec