Keby sa ma niekto opýtal, ako by som čo výstižnejšie charakterizovala spisovateľa Jána Pataráka, pravdepodobne by mi prišli na um dve slová – hlučný a sčítaný. Povrchný pozorovateľ by si mohol dokonca myslieť, že je aj neokrôchaný, pretože rozprával nielen silným hlasom, ale kombinoval aj spisovný jazyk s jazykom hovorovým, do ktorého občas za-miešal nejaký vulgarizmus. Sám seba nazýval „zdravým dedinským pňakom“. Za touto maskou sa však skrývala citlivá, kultivovaná duša intelektuála a len hlupáci by sa dali pomýliť. Do našej knižnice si chodil často požičiavať knihy. Niektoré mojej kolegyne učil na strednej knihovníckej škole. Tak som sa s ním zoznámila aj ja.V čase hlbokej totality som obdivovala jeho odvahu hovoriť to, čo si myslí. Napokon táto jeho povahová vlastnosť mu bola osudnou. Stratil zamestnanie a na dlhé roky i možnosť publikovať. Ako knihovníčku ma fascinovali jeho literárne vedomosti. Pripadal mi ako chodiaca encyklopédia. Vždy som si kládla otázku, kedy to všetko stihne prečítať. Vedel o literatúre nielen veľmi veľa, ale vedel o nej aj zaujímavo rozprávať. Zdalo sa nám až hriešne nevyužiť jeho literárne vedomosti na našich vzdelávacích podujatiach pre knihovníkov. Priznám sa, že vždy, keď mal prísť, sme mali trochu aj obavy. Žili sme v časoch, keď človek nemohol otvorene hovoriť to, čo si myslí. Tŕpli sme, aby nahlas nepovedal niečo, čo sme si aj ostatní mysleli, len sme mali menej odvahy. Prednášal v štýle – to je dobré, to je zlé – bez ohľadu na to, ako sa dielo a autor oficiálne hodnotili. Tŕpli sme, keď povedal, že Mladá garda nie je žiadna významná literatúra. Učil nás oddeľovať zrno od pliev. Našťastie, nikdy sme nemali problémy, možno aj preto, že nikdy nikto „nebonzoval“. Učil nás láske k sovietskej literatúre, paradoxne v čase, keď k nej panovala averzia (vnucovanie vždy vyvoláva opačný efekt). Nebyť jeho, možno si nikdy neprečítam Rasputina, Ajtmatova, Bulgakova, Kima, Dumbadzeho či Šuškina... Dlho nemohol publikovať, a tak písal do šuflíka. Väčšina kníh mu vyšla až po nežnej revolúcii. Vo všetkých jeho knihách dominuje podkarpatská oblasť východného Slovenska s jej obyvateľmi. On sa stal jej literárnym kronikárom.
Klára Kernerová in Knižnica 2008/2
