Púčekov rozprávač je nostalgický, no nie je primárne zameraný na minulosť, nechce ju za každú cenu prekryť idealizujúcim nánosom, bráni sa tomu humorom a jemnou iróniou. Nostalgia sa tu aktivizuje inak – ako priestorový fenomén. Jej zdrojom je dvojaká regionálna identita hlavnej postavy, dva paralelné domovy, emocionálne blízke a predsa nie totožné svety, z ktorých v prítomnom čase vždy jeden nutne chýba. (...) Veterlínsky svet starorodičovského domu, detského objavovania priestoru, špecifického jazyka, lokálnych postáv a postavičiek má rozprávač rád, ale zároveň ho už kultúrne aj sociálne presiahol, nedíva sa naň síce z nadhľadu, ale celkom iste z iného uhla.
Radoslav Passia
K „návratovým“ rysom Púčekových krátkych próz patrí aj ich ukotvenie v domácej literárnej tradícii, čo môže pôsobiť ako sympatické gesto v kontraste s okázalo demonštrovanou neznalosťou domácej literárnej tvorby poniektorých debutantov. Autor sa svojich vzorov dovoláva aj explicitne, či už mottom knižky, ktorým je veta zo Šikulovej Mandule, alebo priamymi zmienkami v texte. Na rad sa tu tak dostane Šulík so svojou Krajinkou, ale aj (aby sme zostali doma) Dušek, Sloboda či Laučík.
Ivana Taranenková
