Básnické dielo Jána Raka nie je rozsiahle, ale originálnosťou lyrickej výpovede tvorí organickú súčasť modernej slovenskej poézie 20. storočia. Jeho tvorivé začiatky sú úzko spojené s manifestačným vystúpením slovenských nadrealistov v reprezentatívnych generačných zborníkoch Vo dne a v noci (1941) a Pozdrav (1942), kde publikoval aj svoje programovo-teoretické príspevky. Originálnym spôsobom sa v nich zamýšľa nad vývinovými cestami a charakteristickými znakmi modernej slovenskej lyriky. Nadrealizmus považuje za ďalší organický článok, nové ohnivko vo vývinovej reťazi básnických smerov a „ako taký je i tvorcom bohatšieho, hutnejšieho a mnohotvárnejšieho básnického jazyka“. Svoje programové postuláty tvorivým a originálnym spôsobom premietol aj do básnického debutu Je vypredané (1942). Zbierka sa skladá sa z dvoch básnických cyklov: Žltá panychída a Raz predsa... a je uvedená citátom z A. E. Poa: „Tí, ktorí snívajú za dňa, poznávajú mnohé veci, ktoré unikajú tým, čo snívajú iba v noci...“ Sen, tajomstvo, používanie „neobmedzenej metafory“, voľný verš a nové výrazové možnosti jazyka – všetky tieto básnické výdobytky nadrealizmu nachádzame aj v Rakovom debute. Programovo pôsobí už úvodná báseň zbierky Tulák jesene. „Opitý / Hvizdom skamenelých stád / Bronzovú tekutinu smutného vánku hádžem do diaľky...“ Popri básňach inšpirovaných francúzskymi prekliatymi básnikmi, krajinami sna, nočnými vidinami (báseň Chiméra) i „neskutočným mestom“, vojnovou Bratislavou (básne Noc v ulici pokušenia, Karneval ulice) je už v tejto zbierke naliehavo prítomná vojna s jej apokalyptickými hrôzami: „Povraždené sú všetky nezábudky malomocných / Nenadmú sa viac prsia morovým ihlanom vzduchu / Ten pocit ničoty a prázdna...“ (báseň Je vypredané). Druhú časť zbierky Raz predsa... uvádza vlastným výrokom: „Raz predsa nebadane sa odplazí láska, aby mi slzy vhŕkli do očú“; tematicky je orientovaná na autorovo očarenie ženou, hľadanie lásky a vyrovnávanie sa s ľudskou i básnickou samotou (básne Opustený všetkými, Vyznávač samoty). Súčasťou tejto časti zbierky sú krátke lyrické príbehy Smútok ľadu, Stretnutie podobné hasnúcim pólom a Stratená noc, v ktorých cítiť inšpiráciu Baudelairovými básňami v próze. Rovnaké lyrické gesto a tematickú orientáciu na prevažujúce témy nadrealistickej poézie nachádzame aj v druhej Rakovej zbierke Zanechajte nádeje (1946). Vznikla ešte počas vojny a vízie jej konca sa básnicky najúčinnejšie premietli do cyklu Apokalypsa. Povojnová literárna kritika konštatovala, že svojimi významovými zložkami a charakterom básnického pomenovania je tento cyklus blízky poéme R. Fabryho Ja je niekto iný. Nadrealistická poetika, včleňovaná teraz do mytologicko-prírodných motívov, doznieva aj v zbierke V údolí slnka (1946). Rakov generačný druh Pavel Bunčák, s ktorým sa zoznámil ešte v roku 1939 a ktorý, ako sa traduje, „uviedol Jána Raka do sveta poézie“, zahŕňa vo svojom výbere zo slovenskej nadrealistickej poézie (Básnici snov, 1997) do básnikovej nadrealistickej tvorby aj zbierku Vietor krvi (1948). Po roku 1948, rovnako ako v celej nadrealistickej generácii, dochádza pod ideologicko-politickým nátlakom na spisovateľov k vynútenej zmene jeho poetiky. V päťdesiatych rokoch vychádzajú zbierky Pieseň mierových rúk a Moja krajina, ktoré sú poznačené „poetikou“ socialistického realizmu a z pôsobivých nadrealistických postupov predchádzajúcich zbierok tu ostal len voľný verš. K náročnejšej obrazotvornosti, metaforike i myšlienkovej hĺbke sa vrátil až v zbierke prírodnej lyriky Plenér a v zbierke Neslýchané stretnutie, v ktorej zaznamenáva lyrické stretnutia s dielami svetových (Van Gogh, Gauguin, Modigliani) a slovenských maliarov (C. Majerník, M. Galanda, V. Chmel, L. Guderna a iní). Už v roku 1965 (k básnikovej päťdesiatke) vyšiel pod názvom V údolí slnka výber z predtým vydaných zbierok, do ktorého boli zaradené aj dovtedy knižne nepublikované básne Nadarmo odídeš, Noc pod horami, Nočný park, orchester, Je pieseň úrodná, Moja Itaka a Stretnutie s Ovídiom. Literárny vedec Zdenko Kasáč v doslove Básnický prínos Jána Raka konštatuje: „O bytostnom stotožnení sa Jána Raka s novátorským, krajne protitradičným estetickým programom nadrealizmu svedčí skutočnosť, že sa od svojho vstupu do literatúry okrem vlastnej umeleckej praxe aktívne podieľal na generačnom pohybe nadrealistov.“ A v závere doslovu cituje Rakovu báseň venovanú generačnému kritikovi nadrealistov Michalovi Považanovi: „Boli sme to my všetci / odhodlaní za cenu vlastných životov / objaviť svet / v jeho oslnivej nahote.“ Týmito veršami Ján Rak presne charakterizoval nielen svoju básnickú generáciu, ale aj svoju esteticky objaviteľskú pozíciu v modernej slovenskej poézii.
Anton Baláž
