Ján Rozner photo 1

Ján Rozner

4. 12. 1922
Bratislava
—  25. 9. 2006
Mníchov (Nemecko)

Komplexná charakteristika

     Publikovať začal ako stredoškolák na podnet prof. Mikuláša Bakoša. Roku 1940 uverejnil v nadrealistickom zborníku Sen a skutočnosť stať Dynamika filmovej montáže, ktorá bola osnovaná na sovietskych a amerických filmoch. Filmovou tvorbou sa zaoberal aj neskôr, no jeho rukopis rozsiahlejšej práce na filmovú tému sa stratil. Keď sa stal redaktorom v Pravde a následne v Národnej obrode, rozšíril svoj kritický a publicistický záujem o literatúru, divadlo, ale venoval sa aj kultúrnej politike a politike vôbec. Priebežne prekladal z angličtiny (T. Stoppard, W. Shakespeare) a nemčiny (F. Wolf, G. Büchner, B. Brecht, E. Piscator). V krátkom čase sa vypracoval na mienkotvorného kritika vychádzajúceho z premís marxistickej ideológie a estetiky. Jeho kritický názor zavážil, lebo bol podložený dôkladnou analýzou a interpretáciou umeleckých textov. V 50. rokoch 20. storočia ostro vystupoval proti rozličným buržoáznym vplyvom v umení (existencializmus, absurdné divadlo a i.). Postupne sa vzdal ideologicky úzko vymedzených hľadísk, ale aj naďalej si zachovával predstavu socialistickej literatúry a umenia. Roku 1969 vyšiel výber z jeho kritík Pohľad v zrkadlách. Ide o state a štúdie zo súčasnej slovenskej literatúry, na ktorej profilovaní sa sám permanentne zúčastňoval. Bez ohľadu na použité kritériá možno konštatovať, že viaceré z nich predstavujú objektívne platné sondy do tvorby toho-ktorého autora, odhaľujúce konkrétne klady a zápory prozaického výkonu (A. Bednár a i.). Okrem sústavného sledovania súdobej literatúry (a súvekého divadla) napísal niekoľko kritických sond aj o minulých desaťročiach. Dôkladne rozobral dielo Janka Jesenského (zborník Janko Jesenský v kritike a spomienkach, 1955) ako demokratického predchodcu súčasnej literatúry. Kritickú pozornosť venoval aj davistom. Hoci po odchode zo Slovenska stratil kontakt s domácim kultúrnym prostredím, tvoriť neprestal.

     Z textov, ktoré zanechal, sa realizovali tri prozaické knihy (niektoré kapitoly z nich vyšli v 90. rokoch v Slovenských pohľadoch). V spomienkach sa v nich vracal na Slovensko a prostredníctvom jednotlivých tém zachytil nielen vlastný osud, ale i spoločenské pomery, v ktorých sa jeho osud vyvíjal, ideový kvas od roku 1945 a literárny ruch od konca 30. rokov až po jeho odchod zo Slovenska. Hoci o nich hovoríme ako o prózach, majú aj dokumentárnu hodnotu a štýlom predstavujú skôr eseje ako plnokrvnú beletriu.

     Prvá autorova kniha Sedem dní do pohrebu (2009) má ucelený príbeh. Rozner v nej prostredníctvom dramatickej skratky opísal okolnosti smrti a pohrebu svojej manželky Zory Jesenskej. Zora Jesenská zomrela v roku 1972, počas života sa angažovala v tzv. obrodnom procese, za čo ju normalizačný režim potrestal zákazom publikovať a prekladať, knihy Zory Jesenskej sa vyraďovali z knižníc a jej meno bolo vymazané z učebníc. Obštrukcie zo strany režimu poznačili aj jej pohreb. Témou uvedenej knihy je práve pohreb Zory Jesenskej, pre autora sa manželkin pohreb stáva spúšťacím mechanizmom prúdu spomienok. Rozner sa v knihe vyrovnával s celou minulosťou, pričom sa sebakriticky pozrel aj na vlastné účinkovanie v nej. Kniha je teda osobným svedectvom o dobe, ktorú sme žili po roku 1948, svedectvom prenikavej reflexie a umeleckej sily.

     Kniha Noc po fronte (2010) je celá založená na spomínaní. Sú v nej kapitoly koncipované zámerne ako kapitoly budúcej knihy spomienok. Ide o kapitoly o otcovi, matke a rodine vôbec. Na ne nadväzujú časti zobrazujúce autorovu mladosť, citové a intelektuálne dozrievanie v rokoch 2. svetovej vojny, vojnového slovenského štátu, ktorý marginalizoval Roznerovu rodinu z rasových a iných dôvodov. Situácia, v ktorej sa Rozner ocitol a bol nútený žiť, ho poznačila na celý život tým, že stále poukazovala na jeho „inakosť“, ktorá ho vylučovala z kolektívu.

     Práve „inakosť“ tvorí os Roznerovho rozprávania v autorovej tretej knihe s názvom Výlet na Devín (2011). Autor si spomína na viaceré pobyty v tejto lokalite. Na Devín chodil ako chlapec liečiť si čierny kašeľ, potom sa tam ocitol po roku 1945, keď sa tu usporadúvali všeslovanské slávnosti a v 60. rokoch chodieval na Devín so svojou manželkou. Do pamäti sa mu vryla jedna návšteva Devína z roku 1939, keď si na tomto mieste zorganizovali zraz mladí bratislavskí Nemci, obdivovatelia Adolfa Hitlera. Pocit úzkosti vyvolaný touto manifestáciou fašizmu znásobil Roznerov pocit odlišnosti a vyvolal v ňom predstavu budúcej katastrofy. Negatívne pocity zanechala v ňom aj všeslovanská slávnosť, ktorá sa konala na tom istom mieste po februári 1948, keď sa k moci dostala komunistická strana a keď sa v jej pôsobení už začali črtať kontúry kultu osobnosti, ktorý v knihe zastupuje s. Viliam Široký. Vecný tón publikácie nadobúda v prvom prípade tragickú príchuť, v druhom prípade prechádza do zreteľnej irónie.

     Roznerove spomienkové prózy znamenajú rozšírenie významových a výrazových možností slovenskej prózy.

Vladimír Petrík