Ján Rozner photo 1

Ján Rozner

4. 12. 1922
Bratislava
—  25. 9. 2006
Mníchov (Nemecko)

Napísali o autorovi

Roznerove spomienky sú otvoreným zápasom, polemikou, rozporom. Takých bolo Sedem dní do pohrebu a taká je aj Noc po fronte. Na prebale knižky sa dozvedáme, že Noc po fronte predstavuje druhú časť rukopisu koncipovaného v mníchovskom exile, čo navodzuje dojem, že ide o pomyselný pendant Siedmich dní do pohrebu. Nie je to však celkom tak. Noc po fronte má v porovnaní s prvou knihou voľnejšiu, menej ucelenú kompozíciu, predstavuje výber „životných fragmentov“ rámcovaných spomienkovou autorskou optikou a základnými rozprávačskými východiskami. Z typologického hľadiska ide o súbor rozsiahlejších čŕt, portrétov, reflexií a drobných epizód, ktoré sa na relatívne malej ploche „chlapčenskej skúsenosti“ meandrovito rozširujú a vrastajú do priestoru „veľkých“ i „malých“ dejín, ktoré rozprávanie smerujú a ohraničujú súčasne s tým, ako sa formuje autorova osobnostná identita (a integrita). Ťažisko rozprávania tvoria predvojnové, vojnové a povojnové roky a toto obdobie sa zároveň logicky prekrýva s časom autorovho osobnostného dozrievania. Autorovo vnútorné prežívanie hľadania dospelosti je výsostne konkrétne, vyskladané z tisícov drobností, banálnych „symbolov každodennej slobody“, ktoré mu pomáhajú preklenúť, ale aj uchopiť nepredvídateľný tok Dejín. Svet je pre Roznera pulzujúcim javiskom doby, na ktorom sa náhle (nedobrovoľne) ocitol v čase, keď dejiny hrajú derniéru. Od tohto okamihu sa v jeho spomienkach prelína proces komplikovaného hľadania samého seba so snahou o zachytenie grotesknosti prežitia v (ne)čase doby. Proces tejto premeny opisuje veľmi sviežo s humorom aj trochou „pouličného naturalizmu“. V miestach, kde sa jeho konkrétna životná skúsenosť rozbieha do meditatívnejšej, reflexívnej polohy, potom využíva svoj presný pozorovací talent a koncipuje beletrizovanú štúdiu spoločenských pomerov. Kľúčom k Roznerovmu rozprávaniu sú dejiny, ich blízkosť ho fascinuje a desí zároveň. Roznerova kniha Noc po fronte je sondou, analýzou aj obžalobou zároveň.

Lenka Szentesiová

Ján Rozner v diele Sedem dní do pohrebu ukázal, akú silu má autentická autorská výpoveď vystavaná na osobnom zážitku, a nie na postmodernej hre na románový príbeh. Rámec a ťažisko autorského rozprávania tvorí sedem dní od smrti manželky, známej prekladateľky Zory Jesenskej, do jej pohrebu. Do jednotlivých dní, okrem vybavovania formalít okolo prípravy pohrebu v rodinnej hrobke rodiny Jesenských v Martine, plynulo a kompozične vynaliezavo vstupujú epizódy z Roznerovho života od konca druhej svetovej vojny. Osobnú skúsenosť redaktora Pravdy a Národnej obrody, dramaturga činohry SND a kritika povyšuje v rozprávaní na skúsenosť s dobou a ľuďmi, ktorí ju tvorili aj krivili.

Anton Baláž