Báseň sa neskladá z krásnych slov, naozaj to nemôžeme povedať, práve tak ako nemôžeme tvrdiť, že by sa filozofia skladala zo slov múdrych. Niet totiž slova, ktoré by sa do básne vo všeobecnosti nehodilo, a niet slova, ktoré by mohlo len tým, čím samo disponuje, báseň spasiť.
Ak o básni povieme, že vkus rešpektuje, tak to neznamená, že sa mu podriaďuje, lebo tak robí len slabá báseň, pre ktorú je výraznejší akt uznania či asimilovania než vlastná hodnota. Pozitívna báseň v skutočnosti vkus buduje a mení, a to i tým, že ho niektorým aspektom predstihuje alebo očividne ignoruje.
(1972)
Nezrozumiteľné –
To nie je výčitka pre báseň. Báseň je alebo pôsobivá, alebo zlá. Vychádza to tak, že aj nezrozumiteľná báseň bude zlá. Okrem toho, iste niet rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mal autor sťažovať na komunikáciu medzi svojím a čitateľovým myslením. Nie je to v jeho záujme približne v tom zmysle, v ktorom to nie je v záujme vedca. Práve preto však túto vec nemožno stotožňovať s náročnosťou. Aj v poézii platia isté vnútorné zákonitosti vývoja, ktoré sa nedajú ignorovať, aj keby ich naplnenie znamenalo, že nielen čitateľ si bude vyberať báseň, ale aj báseň čitateľa. Ostatne, úprimne myslím, že toto nebude pri mojej knižke nejakým zvlášť aktuálnym problémom.
(na záložke debutu Pyramída, 1964)
Metafora nie je účelom ani zmyslom básnenia […] ...Nepatrí k jednoduchým trópom, ale ak ju básnik korektne urobí – musí byť sama prehľadná a všetky jej hrany zreteľné ako povedzme hrany zložitého krištáľu. A tak ako ten krištáľ je náročná na zručnosť svojho tvorcu, a nie prijímateľa, pre ktorého je už hotová. Povesť nezrozumiteľnej si vyslúžila nie vlastným pričinením; dostala sa k nej predovšetkým tak, že o nejasnej (zlej) básni, o básni, ktorá sa podobá na izbu s rozhádzaným haraburdím, často sa povie, že je „premetaforizovaná“. Každá fungujúca metafora v básni, naopak, predmetom určuje ich miesta a vzájomné pomery.
(v Rozhovoroch Ľ. Juríka, cit. podľa Trnavská skupina, zost. A. Bokníková-Tóthová)
