Ján Šimonovič photo 1

Ján Šimonovič

17. 2. 1939
Siladice
—  21. 12. 1994
Bratislava

Komplexná charakteristika

Ján Šimonovič knižne debutoval roku 1964 básnickou zbierkou Pyramída. Ako uvádza A. Bokníková v Z obrazotvornej lúky Jána Šimonoviča, kniha vyšla oneskorene pre negatívny posudok Vojtecha Mihálika (pôvodne mala vyjsť už v r. 1961). Prejavoval sa v nej dobový dôraz na senzuálny zážitok a fascinácia metaforou, ktorú Šimonovič obhajoval aj v teoretických statiach a recenziách. Vizualita v Šimonovičovej básni má výrazne avantgardné črty a svojím geometrizmom, prácou s farebnými plochami a kontrastom pripomína výtvarné diela M. Galandu či V. Kompánka, miestami aj filmové scény. Textami sa mihajú zábery na časti tela, vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu (prsia, stehná, brucho). Prenikavú interpretáciu básne Sedím v kaviarni, fajčím (Pyramída) z vizuálneho hľadiska podáva A. Bokníková (Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov II ), ktorá vizualitu a erotizmus Šimonovičovej poézie dáva do kontextu Raňajok v tráve E. Maneta či diel J.-H. Fragonarda. Ďalším dôležitým impulzom pre autorovu poéziu bola jeho prekladová činnosť – Ján Zambor v Preklade ako umení v súvislosti s autorovou prácou s eufóniou a dekanonizovaným rýmom píše o lorcovských inšpiráciách (Šimonovič preložil dva výbery z poézie tohto španielskeho básnika). Významným motívom v Šimonovičovej poézii je voda – A. Bokníková píše o „nudizme“ na poetický spôsob (Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov II , s. 122). Šimonovičove básne z prvého tvorivého obdobia sa často blížia zátišiam či krajinkám vo výtvarnom zmysle.

Nebezpečenstvo samoúčelnosti ornamentálnej obraznosti v súvislosti s básnikovou poéziou vystihol M. Hamada: „báseň síce prská, horí, dymí, chladí, svieti a podobne, ale to je často všetko“ (Kultúrny život, 1962/28, s. 8). Do manierizmu miestami skĺzavajú texty Belavej z helénskeho sveta (1969) – tretej básnikovej zbierky, kde už možno nájsť aj prvky, ktoré neskoršej autorovej tvorbe v r. 1987 vyčítal V. Mikula – ornamentalizácia na úrovni tvaru a obrazu sa dostáva do komickej juxtapozície so scénou básne. Mestská avantgardná obraznosť a miestami až parnasistické zaujatie slovom (nájdeme tu také exkluzívne lexémy, slovné tvary a zvukomalebné reťazce ako posacovanie, drcavá, prekacuješ, obchádzava, vpuknuté, ošipujúce sa, capká okrúhla calta čerenia) koliduje s rustikálnymi motívmi a vytvára nechcene komický efekt. Zbierka Sen, jama vo mne z r. 1971 však znova prináša mnohé esteticky hodnotné texty, zvyšuje sa zároveň problémovosť (nie však v povrchnom publicistickom zmysle). Šimonovič v nej naďalej pracuje s ľahkou erotikou a scény, ktoré básne načrtávajú, majú vďaka dôrazu na senzualitu miestami akoby filmový charakter – pozornosť sa zameriava raz na detail, raz na celkovú scénu, sleduje pohyb, zvuky sa prelínajú jeden do druhého – napr. v b. Láska, láska: „Vzduch krehne v prstoch / a tebe blkocú nohy, miznú pod šatami, / […] / meravo visí víchor / nad strieborným dvorom“ (s. 8).
Z nasledujúcej autorovej zbierky Vysoko miznú vtáky (1972) sa spletitá metafora vytráca (Bokníková, 2014, s. 118). Postupne sa posilňuje politicky angažované zaujatie spoločenskými otázkami, ku ktorým sa texty dopracúvajú od autobiografických , resp. geograficky konkrétnych momentov, tvoriacich argumentačnú bázu. Viaceré básne zbierky Tichým krikom (1974) sa prihovárajú veľkému dievčaťu (autorova dcéra mala v období publikovania zbierky osem rokov), resp. reflektujú vzťah subjekt – „moje drahé dieťa“ (b. Vidím). Básne sa od nasvecovania intímneho, autobiograficky ladeného vzťahu medzi otcom a dcérou postupne posúvajú k všeobecnej reflexii funkcie dieťaťa vo vzťahu k človeku v spoločnosti. Motív slúži na vytvorenie emocionálneho argumentu v angažovaných protivojnových textoch –pregnantne v b. Deti, ktorá rok pred vydaním v tejto zbierke vyšla i samostatne knižne (1973) a neskôr sa stala prvou časťou spoločensky angažovaného triptychu Deti – Mesto – Chvenie (1980): „Akoby to nemal byť ich kraj, lebo vybuchuje po nôžkami, / obsýpa svojou hlinou detské oči.“. Napokon sa motív dieťaťa sémanticky vyprázdňuje a stáva sa znakom, ktorý má len axiologický a emocionálny rozmer, napr. v tendenčne optimistickej b. Radostné pocity v rodnom kraji: „My tešíme sa z rodnej zeme ako z detí“. Druhá časť trilógie – Mesto – vychádza vytlačená veľkým modrým fontom v r. 1976 vo veľkom formáte, štedrom náklade (5000 ks) a bohato ilustrovaná (M. Cipár). Obsahuje združene rýmované, harmonizujúce, myšlienkovo explicitné texty – A. Bokníková v súvislosti s nimi hovorí o idylizovanej utópii. Trilógiu uzatvára Chvenie – prúd striedavo rýmovaných veršov s myšlienkovým zameraním daným dobovo preferovanými občianskymi a politickými postojmi a konkrétnou sémantikou na priestore verša arbitrérnou: „Privinie našich vnukov / riečny sval, kúsne rak? / Optimizmus mi vnukol: / Budú mať svet, nie vrak.“.

Osemdesiate roky v Šimonovičovej básnickej tvorbe uvádza zbierka Život o sne (1981), ktorá sa motivicky okrem iného sústreďuje na zachytenie momentiek z rodinného života (b. Večer, Taxík a i.), ktorý sa už v predchádzajúcich textoch stal hodnotovým jadrom Šimonovičovej poézie. Z tejto pozície sú v zbierke nasvecované aj ďalšie témy – spoločenské problémy (samota vo vyššom veku verzus rodina, rozchod/rozvod a pod.),väčšina textov však nedosahuje vyššiu estetickú hodnotu. Spoločenská tematika prevláda aj v básnikových ďalších knihách z osemdesiatych rokov – samostatne vydaná báseň Včas (1983), ktorá vyšla v náklade 4700 kusov, bola dokonca venovaná Svetovému zhromaždeniu za mier a život, proti jadrovej vojne. Po  Hustom čase z r. 1984 vychádza anachronicky pôsobiaca kniha rustikálneho pátosu Rodáci (1986). V nej Šimonovič rozvíja motívy, ktoré sa v náznakoch objavili už v zbierkach Belavá z helénskeho sveta či Tichým krikom. Rodáci oslavou chudobného dedinského človeka (proletára) uzatvárajú (socialisticky) angažovanú (no nie spoločensko-kritickú – tá pretrváva aj v deväťdesiatych rokoch) fázu Šimonovičovho básnenia. Na toto obdobie v autorovom diele sa z odlišného uhla pokúsil pozrieť R. Matejov, ktorý zdôrazňuje, že básnik sa i v tomto období prezentoval ako intelektuál a „oproti priamym slovám poplatnosti volil univerzálnejšie spoločenské témy“ (Z obrazotvornej lúky..., 2014, s. 66). Matejov tiež pripomína, že báseň Deti, ako Šimonovič uvádza v publikácii Pastier slov (1994), vznikla na podnet poémy francúzskeho kresťanského sociálne orientovaného básnika Charlesa Péguyho.

V deväťdesiatych rokoch vyšli autorove posledné dve zbierky básní – Krk ľalie (1993) a Skepsa (1995). Lyrický subjekt v nich sa naďalej vyznačuje autobiografickými črtami (napr. b. Angina pectoris – autor mal choré srdce), pričom tak, ako v zbierkach z predchádzajúcich dvoch dekád, sa jeho situácia priamo napája na spoločenskú realitu a básne sú často explicitne politické. Prevažne optimistické, resp. sentimentálno-nostalgické vyznenie Šimonovičovej poézie zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ustupuje do úzadia, zvýrazňujú sa negatívne tóny. Tie sú reakciou nielen na prudké politické zmeny, ale aj na intímne aspekty života –objavujú sa zmienky o chorobe, niektoré básne majú vo vzťahu k autorovmu životu a dielu bilančný charakter.

Ivana Hostová, 30. decembra 2015