Ján Šimonovič photo 1

Ján Šimonovič

17. 2. 1939
Siladice
—  21. 12. 1994
Bratislava

Stručná charakteristika

Básnicky sa formoval v rámci konkrétistov Trnavskej skupiny (M. Válek, J. Ondruš, J. Stacho, J. Mihalkovič, L. Feldek). Prešiel zložitým vývojom pri hľadaní vlastných tvorivých princípov. Inšpiroval sa klasickými vzormi, ale aj slovenským nadrealizmom, českou avantgardou i španielskym surrealizmom (F. G. Lorca, R. Alberti, ktorých aj prekladal) a generačnými druhmi Trnavskej skupiny. Básnické prvotiny najprv publikoval v študentských časopisoch filozofickej fakulty (Rozkvet, Tribúna mladých), potom v Mladej tvorbe, Kultúrnom živote, Slovenských pohľadoch a v Smene. V debute sa prezentoval ako básnik citlivého poetického videnia usilujúceho o vyjadrenie životnej a prírodnej harmónie. Výrazná osobitosť jeho lyriky spočíva v expresívnom pohľade zvnútra, do ktorej organicky vkomponoval sugestívne citové zážitky na pozadí reálneho prírodného prostredia. Jeho poézia má v ďalšom vývoji dve obdobia. V prvom období sa jeho poézia nesie v zážitkovej rovine s orientáciou na estetické vyjadrenie životných javov, na úsilie hľadať trvalé životné hodnoty. Vyznačuje sa klasickou vyrovnanosťou, ktorú dosahuje využívaním klasických výrazových postupov a rozumovo-intelektuálnym prehodnocovaním skutočnosti. Prírodným javom vtláča ostrý kolorit významov, pri ktorých dôležitú úlohu zohráva osobná spätosť s domovom, detstvom, rodičmi, krásou prírody a rodnej zeme. Popri nich dominuje oslava prirodzenej krásy ženy. Jeho expresívne a intelektuálne zachytenie a vyjadrenie precíteného detailu je majstrovské. Slúži mu aj ako organizujúci prvok autorovho zámeru. Druhé obdobie začína zbierkou Vysoko miznú vtáky (1972). Je poznamenané vedomím rozdeleného sveta, ktorý narúša ním vyznávaný klasický súlad krásna. Najmä pri básnických výpovediach o deťoch ho zaujímajú problémy súčasného sveta, ktoré zvyšujú obavy z nebezpečenstva možnej vojny. Práve v mene detí, ich šťastia a budúcnosti dáva svoj hlas za pokojný mierový život. Takto sa do popredia jeho tvorby dostáva reflexia širšie komponovaného spoločenského hľadiska, bez ideologického zjednodušovania. Častý motív lásky sa posúva do medziľudských vzťahov ako predpokladu vyrovnaného a šťastného života. Pre básnikovu tvorbu tohto obdobia je typická obsažnosť, autor sa okrem hľadania prírodno-poetickej harmónie orientuje na komplexnejšie a rozmanitejšie vyjadrenie rozporného celku, ktoré narúša harmóniu života, šťastia, lásky, pokoja a disharmonicky dolieha na človeka. Tento posun sa prejavil aj v stavbe tvaru a vo výrazovej koncepcii. Jeho poézia má racionálny základ, je organickým výsledkom intelektuálnej reflexie, logiky, úvah a zmyslovo-pocitovej reakcie na jestvujúce podmienky a problémy druhej polovice dvadsiateho storočia, s ktorými sa človek musí v živote vyrovnávať.

Viktor Timura