Smrek až tvrdohlavo chce vystačiť... so štylizáciou do pózy intímneho kamarátstva so životom, podloženého temer až bezhraničnou dôverčivosťou vo vlastné zmysly a v to, čo mu práve ony môžu zo životnej reality sprostredkovať.
Stanislav Šmatlák
Smrekova poézia zdá sa byť na prvý pohľad až krištáľovo priezračná, nezložitá... Možno preto sa k nej pristupovalo ... ako k šťastnej poézii zmyslovej rozkoše až dráždivej erotiky ... ale kto pozornejšie nahliadne do jeho kníh, zistí aspoň tri podobnosti s básnikmi, ktorí nie sú vôbec ľahkým orieškom... Je tu podobnosť s Verlainom ... Nezvalom ... s Alfredom de Vignym... Celú prírodu robí načúvateľkou a pozorovateľkou básnikových príhod... Jeho životná expanzia je vlastne túžbou po rozšírení orgánov, ktoré by citlivo rezonovali na jeho vlastnú drámu, spolucítili s ním, prejavovali mu sympatiu... Je bezvýhradným chcením spáliť sa v plameni žitia a znova povstať... vierou v jeho láskavú prítomnosť, v jeho schopnosť naplniť prázdno duše sympatiou... Erotika, popri všetkom hladení očami a zvádzaní, je v podstate chlapčensky cudná... Podstatou, pravou realitou Smrekovej ženy je to, že zostáva nedotknuteľným, nikdy neprofanovaným umeleckým obrazom, a ten básnik kreslí s takým náruživým zmyslovým zanietením ako krásnu snovú predstavu, ako kúzelný jav z nesmrteľných záhrad... O Smrekovi treba povedať, že jeho poézia žije v obrazoch: v nich sa myslí, cíti, smeje, túži aj miluje.
Bohuš Kováč
Smrekovi pomerne v hustom slede vyšli tri rozsiahle zbierky Obraz sveta (1958), Struny (1962) a Nerušte moje kruhy (1965), do ktorých zhrnul básne, ktoré si písal viac-menej len pre seba. Prezieravo sa nechytal politických tém a písal akoby „len“ komentáre na okraj svojich privátnych situácií. V prvej dominuje prírodná lyrika, čo mu dobová kritika vyčítala ako zužovanie „obrazu socialistickej skutočnosti“. No básnik práve cez postrehy z prírody, záznamy drobných príhod a úvahy o svojej tvorbe písal tichú ódu na pokračovanie života a pripomínal prepolitizovaným básnikom, čo je to skutočné ľudské privatissimum, radosť zo života a ako inak možno spriateliť život s poéziou. V zbierke Struny dal silnejšie zaznieť svojmu vitalistickému hedonizmu, ktorým celý život vzdoroval zlobám dní. Reedícia jeho predvojnových zbierok v roku 1963 v troch zväzkoch potvrdila, že aura jeho poézie nezhasla ani v dobe premlčiavania. Kniha spomienok na prvé roky tvorby Poézia moja láska (1968) s množstvom citovaných básní sa napriek tomu, že ľudia mali vtedy iné vážnejšie starosti, stala bestsellerom.
Viliam Marčok
