Ján Stacho je jedným z najosobitejších básnikov konkrétistov Trnavskej skupiny, pre ktorú sú vyjadrovacie prostriedky samostatnými prvkami básnickej tvorby s uvádzaním do vzťahov a vytváraním funkčného systému. Autor vnáša do svojej poézie nové senzibilné videnie sveta a jeho faktov. Umocnenú senzibilitu miestami prevrstvuje drsnosťou i cynizmom. Metafory maximalizuje, čo slúži raz na zvýraznenie významu, inokedy k jeho zašifrovaniu s možnosťou viacznačného výkladu a interpretácie. Do dominantnej úlohy vyzdvihol jazyk, s ktorým sa virtuózne pohráva. Prostredníctvom jazyka a motívov žena a muž, láska a bolesť, samota a viera, krutosť a čistota, detstvo a domov, choroby a hrôzy, smrť a život sa usiluje vyťažiť nové vnímanie, pociťovanie a videnie. Skepsa, smútok, zúfalstvo, ale aj viera v život s ustavičnou inováciou a metamorfózami, ktoré v sebe nesú humanistické posolstvo oslobodzujú básnika od rutinérstva a sebauspokojovania. Stachova poézia v sebe nesie náboj, ktorý otriasa zdanlivo pevnými oporami tohto sveta. Transformuje ho a integruje v nových dimenziách. Zvýrazňuje výlučnosť subjektivity a subjektívneho videnia, čomu zodpovedá formálna voľnosť, až provokatívna zmyslovosť, grimasy, grotesknosť, sarkazmus i cynizmus. Myšlienky, asociácie, protirečenia a mnohoznačnosť metafor sa vlieva do dynamického prúdu. S čitateľom nekomunikuje priamo, ale utváraním novej skutočnosti usiluje sa ho vtiahnuť do spolutvorby ľudskej skutočnosti pri odhaľovaní skrytých významov zakódovaných v metaforách. Prelom v básnikovej tvorbe znamenala autohavária, ktorá ho vyradila z aktívneho života a odsúdila na nútené osamotenie doma. V poslednej zbierke sa mení jeho poetický princíp v oblasti výrazových prostriedkov a básnického tvarovania. Metafora stráca dominantné postavenie, je zriedkavejšia, ale účinnejšia. Nadobúda vecný charakter a priamu komunikatívnosť. Zvyšuje sa intenzita prežívania vonkajšieho sveta, najmä prírody, od ktorej akoby očakával milosť. Do popredia vystupuje život v jeho nádhere a veľkosti, zápas o ľudské šťastie a vrúcnosť citu. Častý motív lásky nadobúda na elegickosti. Je to pohľad na svet a subjektívna výpoveď človeka, ktorý si nástojčivo uvedomuje blízku prítomnosť smrti a zápasí o elementárne prejavy života, o vlastnú ľudskosť a dôstojnosť. Voľný verš ustúpil viazanému a svoje miesto v jeho tvorbe nachádza aj sonet. Stachova poézia je výrazom protirečení sveta v 60. rokoch dvadsiateho storočia, ale aj subjektívnych konfliktov vychádzajúcich z rozporov skutočnosti a osobných problémov, ktoré prináša život. Spôsobom, ako ich autor zachytil vo svojej poézii, sa radí k popredným osobnostiam slovenskej literatúry. Objavuje nové dimenzie ľudského sveta, vytrháva čitateľa z všednej skutočnosti a ponúka mu dosiaľ neobjavené obzory, obohacuje jeho vnímavosť a videnie.
Viktor Timura
