Robustnosť vo vzťahu k jazyku, násilnosť, ale aj nežnosť, striedavo uplatňované v tomto vzťahu; priehľadná čistota, ale aj temná zložitosť slovnej inštrumentácie myšlienky a citu; syntaktická rozdrobenosť; aktualizovanie reči citátmi a pseudocitátmi – všetky tieto znaky robia zo Stachovej poézie predovšetkým tvorbu s príznakom jazykového "čarovania"... kontrast akoby metafyzických monumentov (ľudské utrpenie, smrť) a hedonistická túžba po rozkoši; protiklad ťaživého rozprávania a ľahkej piesne. Práve z takého pätia vyvierajú najkrajšie pasáže Stachovej poézie.
Stanislav Šmatlák
Ján Stacho patrí k najprofilovanejším a najsuverénnejším reprezentantom nového pohybu v slovenskej poézii šesťdesiatych rokov... Vytvoril dielo, ktoré možno v istom zmysle považovať za symptomatické pre túto generačnú iniciatívu. Priebojnosť a nekompromisnosť, systémová konzekventnosť, ktorou sa vyznačuje, ale aj relatívne intenzívna recepcia dáva mu charakter gradus ad Parnassum novej poézie... jej tvar je zložitá, predovšetkým protirečivá, dynamicky konfliktná, ako už býva poézia disparátnych konštelácií. Evokatívny movens Stachovej básne umožňuje multiinterpretácie, prerastá aj ten najsmelší horizont čitateľských očakávaní... Vynucuje si neobyčajnú pozornosť aj toho najzarytejšieho odporcu; súčasne vylučuje uplatňovať pedantické kritériá etablovanej "normálnosti" a jej pokrytectiev, jednostrannosti apriórne apologetického alebo odmietajúceho prístupu.
Vincent Šabík
