Ján Števček, v literárnej vede žiak Mikuláša Bakoša, sa vo svojej literárnovednej tvorbe systematicky venoval najmä výskumu slovenskej lyrizovanej prózy. Venoval jej svoje hlavné diela: Baladická próza Františka Švantnera, Lyrická tvár slovenskej prózy, Nezbadané prózy a Lyrizovaná próza. Fascinovalo ho najmä subjektívne ladenie umeleckého diela – jeho výraz videl v prejave, ktorý pomenoval „lyrizovanou prózou“. (Pôvodne ide o termín z oblasti moderného výtvarného umenia, kde sa ním pomenúva súčasť symbolizmu.) Neskôr, v práci Estetika a literatúra, sústredil J. Števček svoju pozornosť aj na širšie otázky estetiky. Pri analýze modernej slovenskej prózy kládol dôraz na román. Výsledkom jeho výnimočnej pracovnej zaujatosti v tejto oblasti sú diela: Esej o slovenskom románe, Moderný slovenský román, Súčasný slovenský román, no najmä krčméryovské syntetické Dejiny slovenského románu. Istý čas vzbudzoval záujem jeho pojem lyrizovaná próza a svojská interpretácia tohto javu, neskôr sa proti jeho pojmu vzniesli výhrady; stále ho však vedel obhájiť a vysvetliť tak, aby cezeň pochopil a preskúmal emocionálnu podstatu slovenskej literatúry. Po vyjdení Čepanovej práce Kontúry naturizmu (1977), v ktorej autor pojem lyrizovaná próza zahrnul do širšieho prúdu naturizmu, J. Števček hĺbkovo ďalej osvetlil a rozvinul svoje chápanie a predložil nám celkové smerovanie definícií pojmov a ich odlíšenie: termín lyrizovaná próza podľa neho zachytáva predovšetkým štylistickú stránku slovenskej prózy v jej podobách od T. J. Gašpara až po F. Švantnera. Termín naturizmus zhodnocuje podľa neho predovšetkým tematické položky prózy, a tým sa pole výskumu a literárnohistorického hodnotenia špecifikuje, ale súčasne nadmieru extrapoluje určité črty poetiky prác D. Chrobáka, M. Figuli a F. Švantnera. V závere svojich úvah dospel k termínu expresionizmus, ktorý podľa neho zachytáva tieto diela v ich estetickej a vývinovej komplexnosti a pomocou neho možno osvetliť nadtematické (psychologické a filozofické) základy korpusu uvedených i ďalších autorov. Expresionizmus ako umenie vízie a výrazu zodpovedá podľa J. Števčeka hĺbkovému typu slovenskej kultúrnosti a estetickej senzibility na celej epoche moderného umenia. Podstatou lyrizácie je potláčanie logiky, racionality a narácie na úkor dominancie iracionality, emocionality, subjektivity a pocitovosti. J. Števček v recenziách, doslovoch a samostatných štúdiách zmapoval obdobia medzivojnové, povojnové a dostal sa až po vtedajšiu súčasnosť. Zachytil pritom to najlepšie, čo v slovenskej literatúre vznikalo – ako rodený estét aj v pozícii literárneho kritika nikdy nepísal o tom, čo sa mu nepáčilo, naopak, venoval sa predovšetkým tomu, na čo zostal vnímavý už v mladosti. Po celý život sa vracal najmä k tvorbe svojho učiteľa F. Švantnera; popri ňom v centre jeho pozornosti stáli J. C. Hronský, M. Urban, Ľ. Ondrejov; z novšej tvorby si vyberal len to, čo v ňom niektorými motívmi či celkovým postojom rezonovalo a súviselo s jeho celkovým chápaním umenia. Pritom návrat k téme, jej variovanie, to sú hlavné črty jeho celoživotného písania – tento ustavične prítomný, svojím opakovaním takmer baladický moment uplatňuje aj pri navzájom odlišných autoroch. Návratnosť je sprievodným javom každého úprimného hľadania: v števčekovskom chápaní akoby nielen v literatúre, ale aj v jej skúmaní zostávala v pozadí ustavične istá tajomnosť, čo nás láka hľadať, preverovať vlastné interpretácie a ďalej dané javy skúmať, prebádať ich hĺbku. Počas dlhého – vyše tridsaťročného – tvorivého obdobia ho zaujala najmä próza, predovšetkým lyrické polohy v próze, pričom svet lyriky v pravom slova zmysle akoby sa spod jeho záberu vymykal (ak sa aj venuje poézii, napríklad J. Kostrovi, u ktorého ho fascinovala predovšetkým remeselná stránka výpovede: remeslo ako niečo, čo človek zdedil), vo všeobecnosti sa poéziou zaoberá skôr vo vzťahu k stavebnosti, ba priamo vo vzťahu poézie k próze – najmä vo svojich prácach Skice a Nové skice (aj v nej sa však poézii venuje len okrajovo: M. Válek, Š. Štrážay); v poézii nenachádzal materiál, na ktorom by širšie rozvinul svoje idey o filozofickom podloží každého textu. Svojou podstatou rodený estét, podujal sa pochopiť estetiku škaredého, driemajúcu podľa neho v podhubí záujmu o literatúru, a preložil básne jej popredného predstaviteľa Ch. Baudelaira, berúc ich nie ako niečo, čo súvisí s nepekným životom, ale iba ako literárnu ideu. V poslednom období života sa J. Števček upäl na esejistickú tvorbu: Fenomenológia infarktu, Sliačske meditácie, V pasci, Týždeň v tichom dome. Posmrtne vyšli jeho Literárnohistorické etudy, v ktorých sa v spomienkach vrátil k svojim učiteľom (v doslovnom i v prenesenom význame slova: k profesorovi M. Bakošovi, M. Pišútovi a A. Matuškovi) a podal nám ich výstižné portréty. Knižku však venoval svojim žiakom, študentom, čím uzavrel kruh, v ktorom je zmyslom pedagóga literatúry odovzdávať svoje vedomosti a poslanie ďalej, a nezabúdať pritom na úctu k učiteľom a k literárnemu odkazu spisovateľov i teoretikov literatúry. Števčekova myšlienka kontinuity hodnôt slovenskej literatúry, najmä prózy, nadväzujúca na krčméryovské chápanie literatúry, je dodnes cenná a neprekonaná, no v dejinách slovenskej literatúry, ustavične umelo rozčleňovanej podľa historicko-politických období, najmä užitočná.
Anna Šikulová
