Ján Štrasser photo 1

Ján Štrasser

25. 2. 1946
Košice
Žáner:
editorská činnosť, literárna veda, poézia, pre deti a mládež, publicistika, rozhlasová tvorba, iné

Komplexná charakteristika

S menom J. Štrassera sa spájajú pestré aktivity básnika, textára, publicistu a prekladateľa. Začínal ako nádejný literárny kritik básnickej generácie, ktorá sčasti polemizovala s exkluzívnou poetikou skupiny „konkretistov“. Paradoxne, jeho debut Odriekanie v mnohom nasleduje vzor „konkretistickej“, zložito šifrovanej obraznosti. V normalizačných sedemdesiatych rokoch sa pripojil k autorom, ktorí knižne nepublikovali a preorientovali sa na slobodnejšiu tvorbu piesňových textov. Druhá básnická kniha Podmet je zlomová. Štrasser pochopil, že jeho sila nespočíva v imaginácii a našiel sa vo vtipno-smutnom postrehu a v „ostro rezaných lyrických aforizmoch“ (A. Bagin). Vystupuje v nej subjekt s jazvami z medziľudských vzťahov. V spontánne napísanej zbierke Denne vynikajú ľúbostné epizódy so sviežo načrtnutými interiérovými detailmi, ktoré dotvárajú spolunažívanie muža so ženou. Od nahliadnutia do celkom všednej situácie básnik dospieva k prekvapivému myšlienkovému uzáveru alebo dvojzmyselnej pointe. Počnúc Priamym prenosom nás autor zahŕňa množstvom tzv. banálnych rodinných konfliktov, ktoré však v skutočnosti pre nikoho banálnymi nie sú, lebo najviac zasahujú život. Sledovanie televízie môže viesť k hádke a dokonca spôsobiť pocit neslobody, keď si jeden z partnerov nemôže prepnúť na svoj obľúbený program. To nie je hyperbola. Fantóm masmédií spôsobuje znecitlivenie – povedané s W. Welschom, „anestetiku“, lebo ľudia preorientovávajú svoj záujem na to, čo im servírujú televízne programy. Na druhej strane sa tým zvyšuje precitlivenosť, až podráždenosť v kontaktoch medzi najbližšími. Básnik obhajuje nahé vnútro človeka, ktoré sa ocitá pod náporom prudko sa rozvíjajúcich informačných technológií. Sympatiu prejavuje jednoduchým všedným veciam, ktoré cítia, bránia sa nátlaku a sú tichými spoločníkmi ľudí. Hoci Štrasser uznáva úlohu myšlienky pri tvorbe, polemizuje s tvrdým racionalizmom ako so životným postojom. Špeciálne v zbierke Práca na ceste autor nechce byť rimbaudovsko-surealistický mág, ani parnasistický stvoriteľ. Zobrazený básnik sa predstavuje v podobe obyčajného muža. Písanie chápe ako každodennú prácu, čo podáva so skrytou iróniou voči pozícii básnika – barda, ktorý patrí k elite národa. Upozorňuje na to, ako sa reprezentatívny, ale málo čítaný klasik Hviezdoslav dostáva na desaťkorunovú bankovku, vďaka čomu bude konečne „patriť svojmu ľudu“. Štrasserova satirická a pritom nanajvýš osobná výpoveď vyniká sebairóniou takmer malého človeka, trochu nepraktického v príliš reálnom a niekedy až deziluzívnom svete. Vďaka svojej mnohostrannosti J. Štrasser predstavuje osobitý typ intuitívneho a zároveň zručného básnika, ovládajúceho vysoké i nízke žánre básnenia. Možno ho považovať za vzdialenú obdobu osvietenského klasicistu B. Tablica, ktorý popri vznešenej anakreontskej lyrike písal krikľavé balady do knižiek ľudového čítania. Štrasser zreteľne reflektuje zmenu štatútu umelca, básnika, profesionála pracujúceho so slovom. Nezdôrazňuje básnickú výlučnosť, ale partnerskú spolupatričnosť. Vďaka jeho satirickým veršom spievaným na Večeroch M. Markoviča sa táto talkshow prepracovala medzi najsledovanejšie televízne relácie na Slovensku 90. rokov. J. Štrasser vytvára novú podobu občianskej angažovanosti, ktorá sa napĺňa v prvom rade ľudskou slušnosťou, a to bez rétorickej agitácie a vypätých gest. Naopak, pocity sa tu vyjadrujú tlmene a výraz dospieva k ľahšej zrozumiteľnosti. Básnikovi sa darí spontánne prekonávať zašifrovanejšiu postsymbolistickú a avantgardnú básnickú polohu, a tak nepriamo oslovovať čitateľov ako partnerov. Jeho fragmentárny výraz sa vyžíva v dôvtipnom adaptovaní publicistického a vecného štýlu, takže séria zbierok 80. a 90. rokov má podobu zápiskov pri putovaní životnou cestou. Z prevládajúceho civilného tónu, t. j. z tematiky každodennosti a rekvizít vecneného mestského štýlu zdanlivo vybočuje rôznorodá zbierka Myš dobrej nádeje. Dodatočne zverejňuje dávnejšie sformulované alegórie na politické násilie po roku 1968. V básnickej knižke Očné pozadie sa potvrdzuje, že autor tvorí zo slov, nie z inšpirácie. Vedie ho to k úsiliu zbaviť sa nadbytočného balastu maximálne stručnou japonskou formou haiku. Aj v nej si zachováva chlapčenskú energiu, ale aj zrelú skepsu, politickú priebojnosť, sarkazmus, hravosť i vážnosť. Zdanlivý cynizmus v jeho tvorbe vždy zastiera sklon k sentimentu. Okrem toho pokračuje vo svojom skicovaní obrazu semiotizovaného sveta, v ktorom stále nové a nové znaky vytláčajú priame dotyky. Tvrdí, že namiesto ľudí začínajú medzi sebou komunikovať ich telefónne odkazovače, a tým ironizuje sentimentálne vyznanie: „ach, / ako neodvolateľne / sme na seba odkázaní“. V literatúre 80. rokov 20. storočia sa pod vplyvom vtedajších spoločensko-kultúrnych pomerov dostávala do popredia problematika životného prostredia. Avšak v súvislosti so Štrasserom možno dokonca hovoriť aj o ekológii vnútra vydobýjaním ľudskej cti za nepriaznivých podmienok. Oboma ekologickými rozmermi – kladením otázky globálneho zničenia civilizácie a zároveň vnútornou očistou sa autor spríbuzňuje s imaginatívnejšími básnickými súputníkmi I. Štrpkom a I. Laučíkom. Individuálne životné udalosti je J. Štrasser schopný priblížiť tak, že sa s nimi prakticky každý dokáže stotožniť. Toto umenie z neho robí jedného z najšpecifickejších súčasných slovenských básnikov, ktorý svoj skrytý apel na tolerantný postoj človeka k človeku uskutočňuje bez akéhokoľvek moralizovania.

Andrea Bokníková